|
|
|
|
Vložil Administrator
|
18.04.2019
____________________
|
Výzva pre kresťanov
Táto časť je posledná z piatich, v ktorých Rev. Kevin McCarthy približuje vzťahy s kresťanmi z pohľadu prednášateľa na konferenciách pre duchovných (Interdenominational Conferences for Clergy - ICC) v rokoch (1985–1989). Počas tohto obdobia sa na týchto konferenciách zúčastnilo približne 7000 duchovných, najmä z kresťanského prostredia, ktorí prišli do Kórey vypočuť si prednášky Božieho princípu a navštíviť miesta spojené s pôsobením Pravého otca [reverend Son Mjong Mun].
Poznámka: Text v hranatých zátvorkách predstavuje doplňujúce informácie pre lepšiu zrozumiteľnosť prekladaného textu.
----------
Prítomnosť Ducha Svätého bola na týchto konferenciách ICC neustále citeľná. Každý takýto prejav Božej prítomnosti medzi nami bol akoby ďalším náznakom pre duchovných, že pochopenie týchto prejavov si vyžaduje prekročenie hraníc teologických doktrín. Som si istý, že sa duchovní museli diviť, ako mohlo byť s Rev. Munom spojených toľko duchovných zážitkov, ak by nebol prepojený s Bohom. Každý z tých zážitkov jasne podporoval a dokazoval to, čo sme im hovorili.
Takýchto zážitkov prejavu intenzívnej Božej prítomnosti bolo niekoľko. Jeden z nich sa udial počas spoločnej nedeľnej bohoslužby v našom sídle v štvrti Čongpa-dong v Soule [bývalé sídlo Hnutia zjednotenia]. Treba mať na pamäti, že duchovní po príchode do Kórey neočakávali, že budú obklopení hlbokou a zrozumiteľnou pravdou prameniacou z Biblie. „Nie sú títo predsa munisti? [hanlivé označenie členov Hnutia zjednotenia] Nie je to ten nebezpečný kult? Ako teda môže byť Boh tak citeľne prítomný medzi nimi? Ako je to vôbec možné?“ Domnievam sa, že vôbec neočakávali, že sa ocitnú uprostred obrovskej prílivovej duchovnej vlny, ktorá sa na nich valila.
Bohoslužba sa začala pokojne a dôstojne. Naša skupina ICC zaplnila väčšinu miestnosti, no stále bolo ešte dosť miesta pre našich kórejských bratov a sestry. Každý z nich vyzeral šťastný, že na bohoslužbe boli títo duchovní. Bohoslužba pokračovala kázňou, ktorá bola pre našu skupinu ICC tlmočená. Bohoslužba sa pomaly chýlila ku koncu a štáb ICC sa stretol vzadu, aby si ešte raz prešiel program po skončení bohoslužby. Doteraz bolo všetko úplne ako na bežnej bohoslužbe.
A potom sa to stalo. Na záver bohoslužby sa prišla dopredu pomodliť jedna sestra. Neviem, kto to bol. Nikdy predtým som ju nevidel a ani potom. Bola to nenápadná kórejská žena v strednom veku a začala sa modliť spôsobom, ktorý som dovtedy nikdy nezažil. Za začiatku bol jej hlas nízky a reč pomalá. Potom, akoby preradila na vyššiu rýchlosť a postupne stláčala plynový pedál, ocitli sme sa na duchovnej jazde, na ktorú nikto z nás tak skoro nezabudol.
Cítil som, že sa duchovná atmosféra zosilňuje na maximum, akoby bolo tesne pred štartom rakety. A potom sme odštartovali priamo hore a neskutočne rýchlo! Modliaca sa sestra vpredu začala vydávať zvuky ako parná lokomotíva - šššššš šííí... Neviem, čo to znamenalo, ale všimol som si, že duchovní okolo nás zrejme presne vedeli, čo to znamená. Počul som ich jedného po druhom ozývať sa zo svojich miest podobne ako sporadicky počuť prvé pukance. A potom sa odrazu „pukance“ ozývali po celej miestnosti. Niektorí duchovní vydávali zo seba vzdychavé zvuky a kričali „Chvála Pánovi!“, „Áno, Pane“ a „Áááno, pane Ježišu. . . Vďaka Ti, Ježišuuu.“ Boli čím ďalej, tým hlasnejší. O chvíľu boli duchovní na nohách a s rukami nad hlavou. Niektorí duchovní ukazovali na modliacu sa sestru a kričali: „Tak je to. Pokračuj!“ Sestra vpredu sa začala knísať vpred i vzad a potom akoby spustila všetky raketové motory na maximum. Prisahám, že som cítil, akoby sa podlaha začala triasť a okná sa začali vydúvať von. Celá miestnosť sa otriasala od duchovného návalu, a neboli to iba duchovní, ale aj naši členovia. Títo kórejskí členovia si dokážu vymodliť duchovný cyklón!
Odrazu som videl jedného duchovného, ako uteká strednou uličkou mávajúc rukami a kmitajúc hlavou vpred i vzad. Dve duchovné vpredu začali tancovať cikcakový tanec. Iný duchovný predvádzal akoby nejaké gymnastické skákavé a hopkavé pohyby. Ďalší ležal na podlahe a kmital so sebou. Každý, či už Američan, Kórejčan, Japonec, biely, čierny, žltý alebo hnedý, mal ruky vo vzduchu, vzýval Boha a vzdával Mu chválu. Všetci sme sa vymanili spod zemskej gravitácie a vznášali sa v bezčasovej duchovnej sfére.
Verím tomu, že toto všetko malo veľký vplyv na zmenu toho, ako nás vnímali duchovní. Už sme neboli nebezpečným kultom, ktorý nemá nič spoločné s kresťanstvom. Boli sme spoločnosťou Ducha Svätého, s dôrazom na Ducha Svätého [Spoločnosť Ducha Svätého pre zjednotenie svetového kresťanstva bol oficiálny názov hnutia iniciovaného reverendom Munom v Južnej Kórei].
Som si istý, že na konci dňa nejeden duchovný nemohol zaspať a čudoval sa: „Ako je to možné? Zažil som neskutočnú duchovnú atmosféru a jednoznačnú prítomnosť Boha v cirkvi, o ktorej mi bolo povedané, že je nebezpečným kultom. Ako je to vôbec možné?“ Z múru, ktorý nás oddeľoval [Hnutie zjednotenia a kresťanov], vypadla ďalšia tehla a prenikol ňou ďalší lúč svetla.
Let do Pusanu
Cestovanie v cudzej krajine je vždy dobrodružstvom. V tomto zmysle nebola Kórea pre väčšinu z nás výnimkou. Či už sme cestovali taxíkom, dodávkou, autobusom, vlakom alebo lietadlom, stále sme mali pocit, že sa stane niečo neočakávané. A takmer v každom prípade sa aj niečo stalo.
A nebolo tomu inak ani počas jednej cesty na juh Južnej Kórey. Plánovali sme odletieť raňajším letom do Pusanu a potom ísť k vrchom obklopujúcim mesto, kde na úbočí jedného z nich stál prvý chrám [z vonkajšieho hľadiska to bola chatrč, ale z duchovného to bol chrám chrámov], ktorý vybudoval Pravý otec, a taktiež tam bolo posvätné miesto na tzv. Skale sĺz.
Ako sme čakali v lietadle na odlet, niektorí z nás si všimli, že niekoľkí členovia palubného personálu sa zhromaždili pri jedných bočných dverách lietadla. Zjavne diskutovali o niečom veľmi dôležitom. Ako sa čoskoro ukázalo, predmetom ich diskusie bola páka tých bočných dverí. Jeden z nich uchopil páku a otočil ňou doprava. Vždy, keď to urobil, zreteľne som počul pípanie. Keď otočil pákou doľava, pípanie prestalo. Niekoľkokrát takto otočili pákou do polohy vpravo, o ktorej som sa domnieval, že znamená uzamknutie dverí. Vždy, keď tak urobili, bolo počuť zreteľné pípanie. Aj keď som takmer ničomu nerozumel, domyslel som si, že diskutujú o tom, či sú dvere aj napriek pípaniu správne zaistené, alebo to pípanie je len nejaký problém s alarmom.
Ako sa lietadlo pomaly približovalo k vzletovej dráhe, začal som si spomínať na rôzne správy o leteckých nešťastiach. Spomenul som si, že ak by sa počas letu odtrhli dvere, ľudia prinajmenšom z prvých troch radov sedadiel od dverí by boli vytiahnutí týmto otvorom von. A ja som sedel v druhom rade od dverí.
Keď sa lietadlo odlepilo od dráhy, zatiahlo podvozok a postupne naberalo výšku, všetko sa zdalo byť v poriadku. Palubný personál sa venoval svojim obvyklým povinnostiam - ponúkanie novín a pripravovanie občerstvenia. Z reproduktorov sa ozval pokojný hlas kapitána, ktorý nás privítal na palube letu do Pusanu. Keď sme sa dostali do výšky troch kilometrov, uvoľnil som sa a cítil som sa trochu hlúpo z môjho bezdôvodného pocitu predletovej úzkosti.
A vtedy sa to stalo. Lietadlom sa začal ozývať prenikavý zvuk. Spustil sa alarm, pretože naozaj bol nejaký problém s dverami. Ale nebolo to také pípanie, ktoré som počul pred vzletom. Bola to siréna oznamujúca hroziace nebezpečenstvo. Verte mi, vôbec to nebol zvuk, ktorý by ste chceli počuť vo výške troch kilometrov.
Palubný personál okamžite zareagoval a pobehoval po uličkách. Rozsvietil sa nápis o pripútaní sa pásmi a zaznela výzva, aby sme zachovali pokoj. Všetci sme sa kŕčovito držali opierok sedadiel, hlavne tí, čo sme sedeli v najbližších radoch pri tých dverách.
Potom z reproduktorov zaznel kapitánov hlas. S pokojom v hlase nám vysvetlil problém. Keďže dvere úplne nedoliehali, nemohli sme „z bezpečnostných dôvodov“ letieť vo väčšej výške než tri kilometre. A preto let do Pusanu bude trvať dlhšie než zvyčajne. Moje oči sa neustále upierali na dvere.
A potom sa udiala nevšedná príhoda. Na palube bolo približne tristo duchovných. Duchovní majú zvyčajne veľmi blízky vzťah k duchovnému svetu.
V takejto život ohrozujúcej situácii každý duchovný, ktorý za niečo stojí, vie, čo treba robiť - je čas na modlitbu. V skutočnosti bol tento alarm akoby vyzváňajúcim zvonom, ktorý zvolával k modlitbe.
Onedlho sa z reproduktorov ozval známy hlas jedného z duchovných. „Rád by som všetkých požiadal, aby sklonili hlavy v modlitbe za pilota a za bezpečný let.“ V tejto nezabudnuteľnej modlitbe za všetkých pasažierov niekoľkokrát úpenlivo prosil Ducha Svätého, aby nás udržal vo vzduchu a aby sme pristáli jemne ako pierko. Vo svojom rade som začul jedného duchovného, ktorý uisťoval Boha, že všetci veľmi túžime byť s Ním, ale nech to nie je dnes.
Po modlitbe nasledovalo zborové „Amen“ a „Vďaka Ti, Ježišu“ a po celý let sa lietadlom ozývali ďalšie modlitby a chválospevy. Do Pusanu sme prileteli v poriadku a pristáli sme „jemne ako pierko“, presne tak, ako sa modlil duchovný. Keď sa kolesá dotkli zeme, lietadlom sa ozval burácajúci potlesk.
Takto sa mysterióznym spôsobom vytvorilo medzi nami hlbšie puto. Spoločne sme sa ocitli v krízovej situácii a zvládli sme ju modlitbou a vierou. Lepší začiatok nášho pobytu v Pusane sme si ani nemohli želať. Neskôr sme v štábe ICC žartovali, že by sme mali simulovať podobný mimoriadny stav na každom našom lete do Pusanu.
Prvý chrám a Skala sĺz
Naši členovia, ktorí sem prišli po prvýkrát, sa veľmi tešili z cesty z letiska k vrchom Pusanu. Avšak v prípade duchovných boli ich pocity všelijaké. Mnohí z nich mali výhrady voči ceste do Pusanu. Pochybovali o tom, či bola táto cesta nutná. Zdalo sa im to arogantné, ak sme predpokladali, že by mali považovať za významné tie miesta, kde pôsobil Rev. Mun. Či už to bol prvý chrám, v realite chatrč z hliny pokrytá kartónmi, ktorá sa už nezachovala, alebo Skala sĺz, čo bolo miesto, na ktorom sa modlieval. Spomínam si na jedného duchovného, ktorý znechutene poznamenal: „Nežiadam ostatných duchovných, aby chodili na miesto, kde sa modlievam. Prečo mám teda ísť tam, kde sa modlieval Rev. Mun?“ Na túto otázku dostal neskôr odpoveď spôsobom, o ktorom by sa mu nikdy ani nesnívalo.
Keď sme sa približovali k vrchu, ulice boli čoraz užšie. Boli tam malé domy a obchody postavené pri sebe a iba občas bola medzi nimi ulička. Nevyzeralo to tak, že by tu niekde mohlo byť nejaké múzeum, ale naozaj tam bolo, stojace nenápadne medzi všetkými tými domami a obchodmi. Jediným znakom, že sme sa naozaj dostali do cieľa našej cesty, bol nápis natiahnutý z jednej strany ulice na druhú, na ktorom bolo napísané „Vítame duchovných“.
Náš príchod neunikol pozornosti miestnych obyvateľov a z prekvapeného výrazu na ich tvárach sa dalo vyčítať, že tam bežne nechodia autobusy plné zahraničných duchovných. Ich civenie na nás skôr pôsobilo, akoby videli mimozemšťanov, ktorí pristáli na lietajúcich tanieroch. Pred vstupom do múzea som sa obzrel a uvidel som, ako z domov a obchodov na ulici vybehovali ľudia a bežali smerom k nám ako za atrakciou. Uvažoval som nad tým, ako tento nevšedný úkaz začlenia do svojho života, pretože v nasledujúcich rokoch sa bude opakovať častejšie.
Po krátkej prezentácii o pôsobení Rev. Muna v Pusane sme si pozreli priestory. Informácie o utrpení a ťažkostiach, ktorými prechádzal Pravý otec v tých časoch, poskytli základ pre pochopenie toho, o čo sa snaží v súčasnosti. Bol to ďalší príklad poukazujúci na Božiu prítomnosť v živote a činnosti Rev. Muna. Ako by to všetko mohol zvládnuť človek, ak by nebol s ním Boh? Som si istý, že takáto otázka vírila v hlavách mnohých duchovných po odchode z múzea, odkiaľ sme začali kráčať nahor ku Skale sĺz.
Cestu nahor lemovali naši členovia z Pusanu. Nielen ukazovali duchovným, kadiaľ ísť, ale ich aj ťahali a tlačili, pretože pre niektorých z nich bol výstup do kopca náročnou záležitosťou.
Ako sme sa blížili k vrcholu, všimol som si jednu duchovnú, ktorá sa oddelila od zástupu a začala uháňať k vrcholu ako raketa. Keď sme prišli k vrcholu, počuli sme ženský hlas kričať z vďačnosti a radosti „Aleluja! Aleluja!“ Stála tam pri Skale sĺz otočená k prístavu v Pusane. Ruky vystierala nahor a pozerala do neba. „Vďaka Ti, Bože. Aleluja, aleluja!“ Každý sa na ňu udivene pozeral. Čo sa jej mohlo stať?
Potom sa k nám obrátila a rozpovedala svoj príbeh. V roku 1961 mala víziu, v ktorej kráčala na vrchol kopca, až sa ocitla pred hlinenou chatrčou. V nej bol nejaký „Číňan“ a mal na hlave korunu. Povedal jej, aby sa stala duchovnou, pretože neskôr sa s ním stretne a on ju poverí dôležitým poslaním.
Povedala nám: „Teraz viem, že to nebol žiaden Číňan. Bol to reverend Son Mjong Mun a vo svojej vízii som kráčala po tomto kopci. Spomínam si na tieto vrchy a prístav pod nimi. Presne toto isté som videla vo svojej vízii.“ Duchovní, ktorým pripadalo arogantné, keď sme ich „ťahali“ na miesto, kde sa modlieval Rev. Mun, mali dôvod na prehodnotenie svojho názoru.
Cesta do Pusanu sa stala hlavnou súčasťou programu ICC. Takmer vždy sa udiali nevysvetliteľné, intenzívne úkazy. Božia prítomnosť nad týmito skalami bola neopísateľná. Mnohí ľudia povedali, že modlitba na tom mieste im pripomínala púť do Svätej zeme v Izraeli. Počas našich stretnutí a modlitieb cítili intenzívnu prítomnosť Krista.
Ďalšia nezabudnuteľná príhoda sa týkala toho duchovného, ktorý poznamenal, že nežiada iných duchovných, aby chodili na miesto, kde sa modlieva, tak prečo by on mal ísť tam, kde sa modlieval Rev. Mun. Všimli sme si ho ku koncu spoločného modlitebného stretnutia. Stál sám neďaleko ostatných, ktorí sa zhromaždili okolo Skaly sĺz. Vyzeral veľmi rozrušený a zmätený. Neskutočne sa potil. Jeho oči sa uprene pozerali do prázdna. Po skončení modlitby sme začali schádzať nadol, no on stál na tom mieste ako prikovaný. Začali sme sa obávať, že má nejaké vážne zdravotné problémy.
Podišli sme k nemu. Jeden kórejský brat zo štábu mu položil ruku na rameno a spýtal sa ho: „Reverend, ste v poriadku?“ No on nereagoval a ďalej civel do prázdna. Keď sme ho niekoľkokrát oslovili jeho menom, nakoniec zareagoval a začal čiastočne vnímať svoje okolie. Vyzeral úplne dezorientovaný a zmätený, akoby sa odrazu prebudil z hlbokého sna. Museli sme nájsť spôsob, ako ho dostať nadol, pretože sme vedeli, že záchranka sa na vrchol nedostane.
Viacerí mu pomáhali pri ceste späť. Pomaly, ako keď sa dieťa učí chodiť, kráčal dolu kopcom k autobusom. Keď prišiel do autobusu, počuli sme, že si niečo mumle popod nos. Potom si sadol a sedel bez jediného slova. Nepovedal nič o tom, čo sa mu stalo pri Skale sĺz. Keď potom po troch dňoch vysvetlil, čo sa mu stalo, bol to ďalší šok pre duchovných.
Príhovor Pravého otca k účastníkom ICC
Ťažko opísať to nadšenie, keď sme sa dozvedeli, že na konferencii pre účastníkov ICC prehovorí Pravý otec. Dovtedy boli vzťahy medzi naším hnutím a kresťanskými predstaviteľmi skôr napäté. V predchádzajúcich článkoch som uviedol, že počas 70. a začiatkom 80. rokov boli v USA najväčšími oponentmi nášho hnutia marxisti a kresťania.
Samozrejme, ešte predtým v Kórei naše hnutie čelilo ťažkostiam, keď sa snažilo spolupracovať s kresťanmi. Hlavným dôvodom týchto napätých vzťahov bol život Pravého otca a utrpenie, ktorým prechádzal následkom nepochopenia zo strany kľúčových postáv Božej prozreteľnosti. Tieto postavy mali obnoviť základ, ktorý sa mal vytvoriť medzi Ježišom a kľúčovými ľuďmi jeho doby.
Teraz sme mali byť svedkami opätovného stretnutia Pravého otca s tými, ktorí tvoria kresťanský základ v USA. Budú duchovní ústretoví? Budú zdvorilí? Alebo budú protestovať, ako to robili mnohí počas prednášok Božieho princípu? Hlavou nám vírili takéto otázky. Väčšina z nás sa zaoberala tým, či sme urobili všetko, čo sa dalo, aby sme ich pripravili na túto výnimočnú historickú udalosť.
Zobrali sme totiž duchovných na nezabudnuteľné dobrodružstvo plné vzletov a pádov, smútku i radosti, hnevu i zmierenia, neistoty i dôvery. Ocitli sa mimo svojej komfortnej zóny a dostali sa na miesta, o ktorých ani nesnívali. V jeden deň boli v Japonsku, na druhý deň v Kórei. V jeden deň zažívali srdečné privítanie od tisícov mladých Japoncov, na druhý deň pozerali cez demilitarizovanú zónu rozdelenej Kórey na sever a opakovane boli upozorňovaní, aby rukou neukazovali tým smerom.
Každý deň sa mohlo stať niečo vedúce k nedorozumeniu. Napríklad v Japonsku si japonskí členovia štábu mysleli, že by to bol dobrý nápad, keby duchovní navštívili šintoistický chrám a urobili formálny úklon bohu Mejdži, no neuvedomili si, že tým by duchovní porušili prinajmenšom niekoľko prikázaní z Desatora.
Ťažkosti s pochopením jeden druhého alebo odlišnej kultúry neznamenali nič v porovnaní s nesmiernymi ťažkosťami pochopiť Boží princíp. Bolo to, akoby sme vošli do ich teologického domu, sadli si do ich obľúbeného kresla, zobrali diaľkový ovládač a začali prepínať televízne kanály.
Plánoval Boh, aby prví ľudia padli? Oni hovoria áno, my nie.
Bolo ovocie v raji doslovné? Oni hovoria áno, my nie.
Neposlúchol Jákob Boha? Oni hovoria áno, my nie.
Bola Támar nemravná žena? Oni hovoria áno, my nie.
Mali židia zabiť Ježiša? Oni hovoria áno, my nie.
Bol Ján Krstiteľ veľkým svätcom? Oni hovoria áno, my nie.
Vráti sa Ježiš na oblakoch? Oni hovoria áno, my dôrazne hovoríme nie.
Boli sme tu spolu v prítomnosti milujúceho Boha a navzájom prepojení takým spôsobom, o ktorom si nikto nemyslel, že je vôbec možný. Akurát to nezodpovedalo očakávaniam, predovšetkým z dôvodu veľmi rozdielnych teologických názorov. Ako by aj mohlo?
Napriek týmto rozdielom tu však bolo semienko nádeje, že všetko to, čo sme im poskytli a čo oni zažili, ich privedie k pravde. Tak sa stalo, že sa v ten večer ocitli s pokorným a hĺbavým srdcom v umeleckom centre Little Angels [detský umelecký súbor] rovno pred samotným reverendom Munom.
Pravý otec hovoril na tému „Ako sa zjednotiť so Všemohúcim“. Všimol som si u neho výnimočnú radosť a nadšenie z toho, že sa mohol podeliť o svoje pocity s duchovnými. Doslova im dal na dlani svoje obrovské srdce. Pravý otec k nim hovoril ako dôverný priateľ, ako brat. Atmosféra bola výnimočná a duchovní sa zjavne vnútorne zbližovali s Pravým otcom a začali si ho obľubovať.
Jeho príhovor bol o Božej láske a o tom, že Boh potrebuje pre naplnenie účelu lásky „uzavretý obvod lásky“. Bol to výnimočný príhovor, no bolo to nielen hovorenie o láske, ale aj vyžarovanie lásky, o ktorej hovoril.
V príhovore zaznelo niekoľko veľmi pozoruhodných vyjadrení. Prvé sa týkalo Ježiša. Pravý otec odrazu stíchol a chvíľku sa uprene pozeral na duchovných, aby sa uistil, že budú dobre počuť jeho ďalšie slová. „Čo vám teraz poviem, vás určite nenechá ľahostajnými, a práve preto som prenasledovaný po celý život.“ Potom začal veľmi jasne a otvorene vysvetľovať o tom, že Ježiš prišiel preto, aby sa oženil a vytvoril Božiu rodinu a začal Božiu líniu.
„Predstavte si, že by sa oženil a s manželkou by začali novú líniu, novú pokrvnú líniu ľudstva. Čo si myslíte, bol by Boh z toho znechutený? Nemyslím si. Čo ak by sa Ježišovi potomkovia rozmnožili ako hviezdy na nebi alebo ako piesok na pláži? Čo si myslíte, bol by Boh z toho znechutený? Z Božieho pohľadu čo i len jediný Ježišov potomok by mal omnoho väčšiu hodnotu než všetci ľudia teraz na zemi. Boh sa nesmierne tešil zo svojho pravého syna Ježiša. Nechcel sa taktiež tešiť aj zo svojich pravých vnúčat a pravnúčat? Popremýšľajte o tom.“
Pravý otec hovoril jemne, no dôrazne. Po celý čas sa pozeral na duchovných vpredu. Nikdy predtým sa takéto slová nedostali do sŕdc duchovných. Pre nás, ktorí sme prednášali Boží princíp, to nikdy predtým nebolo také jednoznačné, že toto je ten najdôležitejší odkaz, ktorý môže viesť kresťanstvo v ďalšom období k naplneniu si svojej globálnej zodpovednosti. Dúfam, že tí, ktorí v súčasnosti prednášajú Boží princíp a pracujú s duchovnými, nikdy nezabudnú na tento nepopierateľný fakt.
Ďalšie veľmi pozoruhodné vyjadrenie prišlo ku koncu príhovoru. Pravý otec nečakane prestal hovoriť a s nepatrným úsmevom na tvári sa obzeral po miestnosti. „Takže, kto je reverend Son Mjong Mun?“ spýtal sa Pravý otec, pretože tušil, že to chcel vedieť každý z nich. Duchovní sa podvedome vzpriamili a naklonili dopredu. Pravý otec pokračoval odpoveďou na svoju otázku: „Reverend Son Mjong Mun je...“ Nasledovala dlhšia pauza a potom dopovedal: „... nikto.“
V tom napätom tichu ste mohli takmer počuť, ako im z pľúc uniká vzduch. Ako? Rev. Mun je nikto? Niektorí sa pozreli smerom ku mne, akoby chceli povedať: „Počkať, veď tento chlapík nám hovoril úplne niečo iné.“ Nikto? Musím pripustiť, že takúto odpoveď som ani ja od Pravého otca nečakal. Pravý otec pokračoval: „Neviem toho veľa, ale jednu vec viem naisto - každá bunka v mojom tele, každá kvapka mojej krvi, každá kvapka môjho potu a každá štipka mojej energie od radosti prevoláva - ,Poznám Boha a Jeho pravú lásku‘. Zažil som Jeho lásku do špiku svojich kostí.“
V miestnosti sa rozľahlo úplné ticho. Duchovní vyzerali byť ohromení. Možno vedeli, že je to pravda. Takže to je Rev. Mun. Nielen, že sme to počuli, ale sme to aj cítili. A dáva to zmysel. Prečo inak by Rev. Mun robil všetko to, čo robí, a prečo by znášal všetko to utrpenie? Počas ich pobytu v Kórei a Japonsku boli títo duchovní konfrontovaní s rozporom medzi fámami a dogmami, ktoré ich viedli k mylnému záveru o Rev. Munovi, a jednoznačnou prítomnosťou Boha v jeho živote a diele, ktorú zažili. A teraz to všetko Rev. Mun jednoduchým vyjadrením vyjasnil. Nakoniec mohli vidieť, ako to je v skutočnosti.
Pravý otec ukončil svoj príhovor poďakovaním duchovným za ich podporu v čase, keď bol vo väzení v Danbury [po vykonštruovanom procese v USA súvisiacom s daňovým únikom]. Nakoniec zhrnul svoj odkaz takto:
„Počas týchto seminárov ste si vypočuli mnohé prednášky a životné príbehy. Na to všetko môžete zabudnúť, ale na jednu vec by ste nikdy nemali zabudnúť - Rev. Mun sa snaží vytvoriť svet pravej lásky, Božie kráľovstvo v spoločnosti i vo svete. Potom bude vaše spoločenstvo prosperovať, vaša krajina bude požehnaná a svet sa stane Nebeským kráľovstvom na zemi.“
Vzadu v miestnosti sedel nikým nepovšimnutý ten duchovný, o ktorom sme si mysleli, že mal zdravotné problémy pri Skale sĺz v Pusane, a ktorého sme po návrate odtiaľ nevideli tri dni. Ako sme neskôr zistili, po celý ten čas sa vo svojej izbe modlil a postil. A nepostihli ho žiadne zdravotné problémy. Avšak intenzívne ho postihol duchovný „problém“ obrovských rozmerov.
Po prejave Pravého otca prišiel do našej kancelárie a odovzdal nám desaťstranový opis toho, čo sa mu vtedy stalo pri Skale sĺz. Uviedol v ňom, že mal výhrady voči tomu, prečo by malo byť miesto, kde sa modlieval Rev. Mun, dôležité. Preto sa rozhodol nejsť ku Skale sĺz s ostatnými, ale ostal stáť obďaleč. A vtedy sa to stalo.
Uvidel svetlo z neba, ako zaplavuje Skalu sĺz. Vo svetle sa objavil Ježiš. Kráčal priamo k nemu tam, kde stál. Ježiš držal v ruke zrolovaný zvitok. Potom mu ukázal rozvinutý zvitok a povedal mu: „Toto je Boží plán univerza.“ Len čo Ježiš dopovedal tieto slová, odrazu sa pri ňom objavila ďalšia postava. Bol to Son Mjong Mun. A Ježiš mu odovzdal zvitok. Keď Son Mjong Mun prijal od Ježiša zvitok, otočil sa k duchovnému a podobne ako Ježiš predtým mu ukázal rozvinutý zvitok. A potom mu povedal: „Toto je Boží plán univerza.“
----------
Zdroj:
The Providence to Engage Christianity – Part 5
|
____________________
Zmenené ( 18.04.2019 )
|
|
|
|
|
|
|
|
|
Na zamyslenie |
Odkaz lásky
Ježiš sa narodil, aby vytvoril svet lásky, nie aby bol ukrižovaný. Jeho túžba sa konečne napĺňa. Nech je tento odkaz lásky inšpiráciou pre každého z nás.
www.odkazlasky.sk |
|
|
