Pravá spoločnosť
Ochrana rodiny
Výrazným problémom súčasnej spoločnosti je relativizovanie morálnych a etických, trvale platných hodnôt, ktoré vychádzajú z rodiny. Napríklad, že muž je mužom a žena je ženou, že manželstvo je zväzkom muža a ženy a že rodina je založená na manželstve. Aby však nevznikali nedorozumenia, sú aj takéto samozrejmé veci uzákonené, čo je aj uvedené v aktuálnom znení zákona o rodine (36/2005 Z. z.). Je však súčasná zákonná ochrana manželstva a rodiny dostatočná v prostredí, v ktorom neustále silnejú tlaky na predefinovanie manželstva a rodiny a presadzovanie ľudských práv jednotlivcov ohrozuje samotnú podstatu a fungovanie rodiny?
Ochrana podstaty rodiny
Tlaky na predefinovanie manželstva a rodiny súvisia s účelových zdôrazňovaním človeka ako bytosti so samoúčelne existujúcou sexualitou. Človek však nie je charakterizovaný iba svojou sexualitou a tá nie je samoúčelná. Ani pohlavie neexistuje samoúčelne. Človek je buď mužom alebo ženou od splodenia a jedine zo vzťahu muža a ženy môže vzniknúť nový život, o ktorý sa majú s láskou, ako rodičia, postarať. Preto účelom sexuality má byť stretnutie dvoch rozdielnych pohlaví, ktorého výsledkom môže byť nový život, čím sa napĺňa podstata existencie muža a ženy stať sa rodičmi. Sexualita je v tomto zmysle iba jedným z aspektov človeka a prostredníctvom nej sa muž a žena stávajú rodičmi. Podstatou života človeka nie je teda iba sexuálne sa uspokojovať, ale vyjadriť svoju sexualitu v manželstve pre účel rodiny. K tomu sa však človek musí dopracovať a tým najzákladnejším formovacím prvkom v živote človeka je jeho rodina, no tá musí mať na to v spoločnosti vytvorené náležité podmienky.
Je dôležité si uvedomiť, že spoločnosť neexistuje pre napĺňanie rôznych sexuálnych túžob a chúťok jednotlivcov na úkor manželstva, rodiny a spoločnosti, ale preto, aby ľudia ako muži a ženy mohli náležite vyjadriť svoju sexualitu v manželstve a stať sa rodičmi. Nemá význam zaoberať sa sexuálnou orientáciou samou o sebe. Ale čím sa spoločnosť musí zaoberať, sú prejavy sexuálnej orientácie v spoločnosti. Napríklad polygamné manželstvá a snahy o takéto manželstvá sú neakceptovateľné, hoci sú vyjadrením heterosexuality. Aj v zákone o rodine je uvedené, že „manželstvo je zväzkom muža a ženy“. Prečo sa potom vôbec zaoberať niečím takým, čo je otvorene v rozpore proti tomuto ustanoveniu? Napríklad požiadavka na homosexuálne manželstvá a následne možnosť adopcií v takýchto manželstvách. Bola by to diskriminácia na základe sexuálnej orientácie? Nie. Ktokoľvek bez ohľadu na sexuálnu orientáciu by to požadoval, bolo by to v rozpore so zákonom. Problém je teda v tom, že aj keď zo zákona sú manželstvo a rodina jasne stanovené, v realite ochrana manželstva a rodiny neexistuje v dostatočnej miere, pretože paradoxne tí, ktorí sa snažia o homosexuálne manželstvá a adopciu detí do takýchto manželstiev, majú štátnu podporu na propagovanie týchto snáh. Preto by sa mohol napríklad ústavne zakotviť pojem manželstva a rodiny, poprípade náležite doplniť zákon o rodine tak, aby požiadavka a propagácia iných foriem ako zákonom stanoveného manželstva a rodiny nebola možná. Taktiež by nemala byť možná propagácia žiadnej sexuálnej orientácie, či už verejne alebo na školách a pod., pretože účelom spoločnosti nie je propagácia alebo podpora nejakej sexuálnej orientácie, ale ako je uvedené v zákone o rodine, ide o manželstvo, pričom „spoločnosť tento jedinečný zväzok všestranne chráni a napomáha jeho dobro“, a „hlavným účelom manželstva je založenie rodiny a riadna výchova detí“.
Ochrana funkcie rodiny
V zákone o rodine je uvedené, že manželia „sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie“. Problémom je však to, že porušenie ustanovenia „byť si verní“ nie je nijako postihované. Prečo v takej dôležitej veci, akou je vernosť manželstva, neexistuje primeraný postih za neveru alebo propagáciu nevery, aby bolo jasné, že manželstvo neexistuje iba na papieri, ale hlavne na vernosti? Napríklad nemožnosť pôsobenia v štátnom systéme, veď štátni pracovníci by mali byť morálnym a etickým vzorom. Alebo finančná pokuta pre aktérov nevery.
Manželská nevera je vec osobného zlyhania a prejavom absolútneho egoizmu dotyčného človeka. Avšak čo robí spoločnosť pre to, aby nedochádzalo k neverám a tak k vytváraniu nezdravého rodinného prostredia? Prečo je potom možné, že v médiách sú beztrestne prezentované a propagované prípady nevery a následných rozvodov ako zdravého životného štýlu, keď je preukázané, že najlepším prostredím pre deti je láskyplná rodina s oboma rodičmi? Z tohto hľadiska by v médiách nemali byť uverejňované žiadne inzeráty s ponukou erotických služieb. Ako to, že vôbec existujú rôzne erotické salóny? A mnoho iných prípadov priameho a nepriameho ponúkania erotických a sexuálnych služieb. Takýmto spôsobom je verným manželom, ktorí sú rodičmi, podkopávaná autorita viesť svoje deti k vernosti v manželstve. Argument, že však rodičia majú dozerať na to, s čím sa ich deti stretnú, je nezmyslom, lebo deti by museli byť slepé a hluché, aby sa s niečím takým nestretli. Stačí vidieť televízne reklamy, stupídne seriály a reality show, reklamné pútače, fotografie v časopisoch, atď., ktoré sú plné erotických a sexuálnych narážok. Ako je možné, že obnažovanie sa na verejnosti je trestné, no prezentovanie nahoty s erotickým podtextom a sexuálnych scén v médiách nie? Aj sloboda prejavu musí mať určité hranice a má predovšetkým slúžiť k tomu, aby človeka a spoločnosť pozdvihovala, nie zadupávala do špiny nemorálnosti. Treba si uvedomiť, že pre rodičov je neskutočne ťažké v morálne a eticky narušenej spoločnosti vychovávať svoje deti k morálke a etike. A pritom je také jednoduché legislatívne obmedziť prezentáciu nemorálnosti z médií. Avšak to by naši legislatívci museli byť morálne založení, čo by mala byť základná podmienka pre ich kandidovanie a pôsobenie vo verejnom živote.
Individuálne verzus rodinné práva
V zákone o rodine je uvedené, že „rodina založená manželstvom je základnou bunkou spoločnosti“. Nie teda jednotlivci, ale rodiny sú základom spoločnosti, no i tak právny systém ako taký je v podstate postavený na ľudských právach jednotlivcov, ktoré im umožňujú presadzovať a uspokojovať aj svoje egoistické sexuálne požiadavky na úkor rodiny a rodinne založených ľudí. Aby mohlo byť manželstvo a rodina skutočne zo zákona chránené, musia sa podniknúť také kroky, ktoré zabránia tomu, že dodržiavaním práv jednotlivcov bude deštruované manželstvo a rodina a následne samotná spoločnosť. Práva jednotlivcov nemôžu byť nadradené nad právo rodiny. To znamená, že spoločnosť musí vychádzať a stavať na právach rodiny založenej na manželstve a na ich základe špecifikovať práva jednotlivcov. To na jednej strane zabezpečí ochranu samotnej rodiny a na strane druhej povedie k vytvoreniu takej spoločnosti, ktorá nebude deštruktívne pôsobiť na rodinu, čím sa môže rodina i spoločnosť vzájomne rozvíjať.
Právnou ochranou rodiny budú zároveň chránené aj práva detí, pretože ich najzákladnejším právom je žiť vo svojej biologickej rodine. Potom nebude potrebné venovať sa pofidérnej juvenilnej justícii, ktorá je iba zdanlivým riešením problému týrania detí v rodinách. Ochrana detí totiž začína ochranou rodiny.
Miroslav Rybár
|
