Komu patria deti? Kontrola detstva a jej vývoj v 19. a 20. storočí
Detstvo a pozícia detí v spoločnosti nepochybne dominuje súčasným sociologickým diskusiám. Dieťa stále je a bolo vo svojej podstate vnímané ako závislá bytosť, ktorá vyžaduje ochranu, výchovu a disciplínu na to, aby sa mohla stať „dospelým“ členom spoločnosti. Novodobá orientácia spoločnosti však čoraz viac smeruje ku vnímaniu detí ako jej plnohodnotných členov schopných samostatne sa vyjadrovať a ovplyvňovať dianie v nej.
Kontrolu Macmillanov (2002) slovník definuje ako „právomoc robiť rozhodnutia o niečom alebo rozhodovať o tom, čo sa stane“, resp. je to „zákon, dohoda alebo metóda, ktorá niečo obmedzuje“. Z tohto výkladu vyplýva, že kontrolou sa nemusia rozumieť len represívne zásahy štátu a rodiny, ale akékoľvek zásahy obmedzujúce základné slobody dieťaťa ako rovnocenného občana spoločnosti vyplývajúce z autoritatívneho postavenia rodičov, dospelých a štátu. K výkonu „kontrolnej“ funkcie od nepamäti slúžila širšia či užšia rodina. Boli to rodiny a v minulosti aj komunity, ktoré vychovávali nielen svoje, ale aj cudzie deti a poskytovali im socializačné, ako aj ekonomické zázemie nevyhnutné pre ich ďalší život. Na určitom stupni vývoja spoločnosti a s narušením tradičných spoločenských zväzkov sa zmenilo vnímanie dieťaťa aj rodín, pričom tieto neboli schopné sa s novým spoločenským usporiadaním vyrovnať. Štát im pomohol túto skutočnosť do istej miery vyriešiť tým, že na seba prebral zodpovednosť za niektoré pôvodne výlučné funkcie rodiny. V posledných desaťročiach sa čoraz viac hovorí o „kríze“ detstva či jeho postupnom zániku. S týmto názorom nepochybne súvisí zmena pomeru moci dospelých ako aj jej charakteru voči deťom.
Moja práca sa zameriava na problematiku kontroly detí a jej formy v modernite. Dáva si za cieľ zistiť - Ako bola prerozdelená moc medzi rodinu, komunitu a štát v danom časovom období a prečo tomu tak bolo. Modernita je kľúčová, pretože práve vtedy došlo k významným socio-kultúrnym a ekonomickým zmenám, ktoré narušili dovtedy zaužívané tradičné formy kontroly. Celý kontext práce je situovaný do prostredia Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska, kde boli tieto sily iniciované prvotne a celkovo mali najväčší dopad na spoločenský vývoj.
Rozličné formy sociálnej kontroly sú súčasťou nášho každodenného života. Predmetom našej analýzy je neustály súboj o kontrolu nad deťmi medzi záujmami rodín a štátu v modernite. Skúmaná odborná literatúra sa sústreďuje najmä na vzťah medzi dvoma elementmi. Integritou rodiny - nevyhnutnosťou zachovať jej súkromie a prirodzené prostredie, ktorým dieťaťu vytvára nenahraditeľnú sociálnu základňu, a kolektívnym záujmom štátu, teda spoločnosti ako celku, ktorého intervencie sú nevyhnutné pre zabezpečenie sociálneho poriadku v spoločnosti prostredníctvom stabilnej budúcej generácie.
Toto súperenie môžeme pozorovať počas celého sledovaného obdobia v závislosti od extrémnych pozícií, v akých sa rodina a štát vyskytovali. V 19.storočí je ešte prítomná pomerne silná patriarchálna kontrola, ktorú postupne (v prospech kolektívnych záujmov) začali narúšať najskôr intervencie organizácií občianskej spoločnosti a neskôr aj štátu. V nasledujúcom období štát využil nespočetné množstvo foriem kontroly na to, aby prenikol do každej sféry rodinného života. Rodina postupne stratila tak svoje základné funkcie, ako aj autoritu nad svojimi deťmi. Posledná funkcia, ktorá ju podľa autorov ešte odlišuje od štátu a predurčuje jej výnimočnosť, je socializačno-emočná funkcia, ktorú, ako jedinú, nie je štát schopný zabezpečiť v plnej miere. Nevhodné zaobchádzanie s deťmi v minulosti im spoločnosť chcela vynahradiť postupnou liberalizáciou ich práv. V 20. storočí rozpad rodiny a stratu jej autority podporili ďalšie procesy charakteristické pre modernitu. Štát stratil časť svojej autority len v prípadoch, keď sa prejavilo zlyhanie jeho dovtedy „bezchybného“ systému. Konečne s nástupom post - modernity možno pozorovať akési zosilnenie vzťahu medzi rodičom a dieťaťom a paradoxne jeho väčšou kontrolou. Vyššiu kontrolu zabezpečuje štát pomocou nových technológií, no aj snahou pokryť čo najväčšiu časť populácie. Dokonca sa navracia opäť ku kontrolám prostredníctvom komunít.
A komu teda patria deti? Aj keď na to neexistuje jednoznačná odpoveď, Donzelot (Cunningham, H. 2005) ju vystihuje asi najlepšie tvrdiac, „čím viac sú detské práva presadzované, tým viac sa smrtiaci stisk ochrannej autority [štátu] zviera okolo úbohej rodiny.“ S narastajúcou liberalizáciou detských práv už nebude potrebné, aby existovali špeciálne kontrolné jednotky (rodiny), ktoré by zabezpečovali výchovu a kontrolu týchto (doteraz) výnimočných osôb. Na formálnu kontrolu bude postačovať nadradenosť štátu, nakoľko všetci jeho členovia si budú rovní. To, či to dospeje až do takýchto krajností, záleží od toho, ako budú rodina, štát a deti (ako sociálni aktéri) schopní nájsť si rozumnú hranicu čo do prerozdelenia svojich kompetencií. Avšak podľa môjho názoru je celospoločensky nevyhnutné posilniť autoritu rodičov (a to nielen patriarchálnu) a preniesť na nich ďalšie kompetencie, ak je naozaj v záujme štátu, aby si rodina plnila svoje primárne funkcie efektívne, čo s nedostatkom právomocí možné nie je. Vhodnou cestou je práve forma preventívnej kontroly, akú zaviedla vláda Spojeného kráľovstva, no ktorá by sa mala vykonávať s ohľadom na ochranu súkromia rodiny.
Dominika Zavadilíková
(študentka VŠ)
Celé znenie práce a informácie o autorke sa nachádzajú na http://is.muni.cz/osoba/237832
|
