VAŠE PRÍSPEVKY
Ako si netýrať deti?
Jav týrania detí je tak rozšírený v našej spoločnosti, že vznikla iniciatíva, aby bol 19. november zvolený za deň spomienky na týrané deti a za deň senzibilizácie našej spoločnosti, aby pracovala na odstraňovaní tejto pliagy.
Týranie, neláska k deťom, respektíve láska z pohľadu dospelých a nie z pohľadu dieťaťa, má mnohoraké príčiny. Sústredím sa však iba na jednu z príčin, ktorá sa nezvykne spomínať. Ide o problémy v oblasti výchovy. Môže mať podobu rezignácie rodičov na výchovné zvládanie náročnejších rozvojových období dieťaťa, keď rodič nevie, lebo nie je pripravený byť múdrym vychovávateľom živého človeka. Uvediem dva príklady:
1) Krásne 2-3 ročné dieťatko, ktoré sa usiluje presadiť si svoju slobodu, uplatniť si vlastnú, s úžasom objavenú vôľu, môže naraziť na tvrdý, neláskavý až násilný odpor rodiča, ktorý v jeho vzdore a vynachádzavosti vidí popieranie svojej autority! Lebo sa o takomto prejave v tomto období rozvoja dieťaťa nedozvedel!?
2) Dieťa v období predpuberty a puberty si potrebuje toľko vecí overiť - zmätené sebaporovnávaním a predčasnými informáciami zo spoločnosti vrstovníkov, rôznych časopisov, vyzývajúcich piť život dospelých plnými dúškami. Neisto krúži okolo rodičov a nevie ako začať... A rodič nevidí, nechápe, nevcíti sa! A keď dieťa vykročí mimo, je oheň na streche, sankcie, násilie. Rodič nedokázal komunikovať a svedčiť o kráse a zmysluplnosti života v láske a pre lásku...
Sú iba rodičia vinní? Niektoré skutočnosti naznačujú, že vo veku internetu, celosvetovo prepojených masmédií, vysokej pracovnej angažovanosti obidvoch rodičov, relativizácie duchovných a kultúrnych hodnôt, bohatej voľnočasovej činnosti detí a mládeže s veľmi rôznorodými prioritami, nie je vždy samozrejmosťou to, čo sa po tisícročia dialo v rodinách spontánne a bez väčšej vedeckej reflexie: vyvážená výchovná a osobnostná formácia detí a mládeže. Týmito skutočnosťami je rastúca kriminalita mládeže a i detí; výskyt porúch správania u detí a mládeže je častejší a poruchy sú zložitejšie; chýba intenzívna prítomnosť otca pri výchove vlastných detí.
Skúsenosti rodičov aj výsledky psychologických výskumov signalizujú väčšiu potrebu fyzickej blízkosti rodičov pri deťoch a viac času pre nich, čo práve môže veľmi chýbať v rodinách plne zamestnaných rodičov. Preto pribúda zjednodušených obvinení na adresu rodičov a rodiny. Verejná mienka je kritická a mediálny obraz výchovného prostredia v rodinách býva jednostranný. A pomocná ruka často chýba!
Čo je hlavnou prekážkou pre rozvíjanie prirodzeného zdravého výchovného vzťahu otec-dieťa a matka-dieťa? Je na strane rodičov? Na strane detí? Ktorým smerom treba hľadať východiská z problémov vo výchovnom prostredí v rodinách, aby sa v deťoch rozvíjali ich potenciality, aby sa rozvíjali ako pozitívne osobnosti, aby dokázali prekonávať ťažkosti, nástrahy a manipuláciu vo svojom prostredí? Ako účinnejšie pripraviť mládež na ich budúce (aj a najmä) výchovné rodičovské pôsobenie? Ako môžu v tomto smere pomáhať cirkvi, občianske mimovládne a odborné organizácie, štátne a samosprávne štruktúry? Je odborná pomoc rodičom detí, ktoré majú poruchy správania alebo učenia, dostatočná? To sú otázky, ktoré prichádzajú, keď hovoríme o rodičovskej výchove.
V spoločnosti zameranej na pracovný výkon, na úspech a sebarealizáciu sa výkon materského a otcovského povolania dostáva akosi do úzadia. A súčasne sa predpokladá, že narodením dieťaťa sa matka a otec stávajú akoby aicky spôsobilými dieťa aj vychovať.
Je potrebné, aby sa o týchto skutočnostiach viac verejne hovorilo. Našou činnosťou vysielame verejnosti pozitívne signály nádeje: v akejkoľvek spoločenskej anomálii je možné účinne odovzdať základné ľudské hodnoty ďalším generáciám, no za podmienky, že tie hodnoty rodičia nielen deklarujú, ale sami ich aj žijú a ak je v rodinách vzájomná láska. To je nádej aj pre našu súčasnú kultúrno-spoločenskú situáciu, pre boj proti týraniu detí.
Ing. Terézia Lenczová, CSc.,
predsedníčka Slovenskej spoločnosti pre rodinu a zodpovedné rodičovstvo,
http://www.family-sk.sk
|
