Životopis
Vložil Administrator
|
29.05.2017 ____________________
|
Arcibiskup vedený k Pravým rodičom katolíckou sväticou
Tento autentický príbeh pochádza od jednej sestry [členka Federácie rodín] v Taliansku, ktorú k jej veľkému prekvapeniu navštívila z duchovného sveta veľmi výnimočná osoba. Avšak dotyčná osoba neprišla z osobných dôvodov a jej návšteva pozoruhodným spôsobom ovplyvnila život prominentného katolíckeho arcibiskupa. Aj keď sa tieto udalosti odohrali koncom dvadsiateho storočia, z dôvodu ich citlivého charakteru sme sa rozhodli neuverejniť meno dotyčnej sestry a ani meno arcibiskupa.
Poznámka: Text v hranatých zátvorkách predstavuje doplňujúce informácie pre lepšiu zrozumiteľnosť prekladaného textu.
----------
Začiatkom júna 1998, niekoľko dní pred Požehnaním [požehnanie manželstva udeľované manželmi Munovcami], sme nemali takmer nič, čo by sme mohli ponúknuť Bohu. Okolo 10. júna som začala duchovne cítiť niečiu prítomnosť a niekedy som mohla taktiež vidieť postavu v bielom, ale iba od krku nadol. Nemala som strach a moje duchovné zmysly sa otvárali, stávala som sa citlivejšou. Niekedy som vytušila veci ešte pred tým, než sa udiali.
13. júna 1998 [dátum konania obradu Požehnania v New Yorku] som bola sama doma a bolo mi ľúto, že sme sa dostatočne nepripravili na Požehnanie. Satelitný prenos sa mal začať poobede, ale nepripravovali sme sa na oslavu udalosti. V tom čase som po prvýkrát uvidela celú postavu osoby v bielom. Požiadala ma, aby som išla k obrázku Pravých rodičov [manželia Munovci] a modlila sa tam. Povedala mi, že je Katarína [svätá Katarína Sienská] a aby sme sa modlili za dôležité udalosti toho dňa.
Modlila som sa s ňou približne štyridsať minút. Potom ma požiadala, aby som si zobrala niečo na písanie. Začala mi hovoriť svoj prvý odkaz. Bola som veľmi pokojná, akoby to bola úplná samozrejmosť. Keď som skončila s písaním, pýtala som sa sama seba, čo sa to stalo, pretože som o nej veľa nevedela a nepoznala som ju. Keď som neskôr pozrela do knihy, v ktorej bol jej portrét, uvedomila som si, že je to tá istá tvár, ktorú som videla.
Do decembra toho roka mi diktovala odkazy, ktoré som odovzdala národnému vedúcemu [predstaviteľ Federácie rodín v danej krajine]. Nedali sme ich nikomu inému, pretože som si nebola istá, či je to naozaj ona alebo je to len lesť zo strany duchovného sveta alebo Satana - aj keď odkazy boli veľmi jasné a v súlade s Božím Princípom [učenie sprostredkované reverendom Munom].
V apríli 1999 som dostala ďalší odkaz. Bol veľmi jasný a mal byť oznámený všetkým členom [Federácie rodín]. Bola som zmätená a nevedela som, čo robiť, pretože i pre mňa nebolo jednoduché zmieriť sa s tým, že som tou, ktorá dostáva tieto odkazy. Obávala som sa, čo na to ostatní povedia alebo ako sa zachovajú. Odkaz bol však veľmi jasný [o vytvorení jednoty], a aj keď to bolo pre mňa ťažké, odovzdala som ho národnému mesiášovi [špeciálny predstaviteľ Pravých rodičov v danej krajine] a národnému vedúcemu.
Odvtedy sa odkazy dostali ku každému a nasledovali ďalšie odkazy. Pre mnohých bratov a sestry boli veľkým prínosom. [Odkazy vyjadrovali túžbu dobrého duchovného sveta po obnovení viery požehnaných párov a po jednote na všetkých úrovniach.] Zistenie, že duchovný svet svedčí o Pravých rodičoch, nám mnohým umožnilo zamyslieť sa nad hodnotou nášho života na zemi.
V auguste sme šli do Vatikánu navštíviť hroby pápežov. Vtedy som celým svojím bytím cítila ich utrpenie byť uväznení v tomto vyumelkovanom svete, ktorý akoby stratil svoju pôvodnú duchovnosť. Cítila som, že duchovia zomrelých pápežov žiadajú o pomoc a modlitbu, aby mohli byť spasení. Taktiež chceli, aby sa kresťanstvo prepojilo so súčasnou Božou prozreteľnosťou.
Po tejto udalosti sme začali štyridsaťdňovú modlitebnú podmienku s naším kórejským národným mesiášom, Rev. Kun Šik Songom, a ďalšími štyrmi členmi. Každý deň sme vstali o 5:30, predniesli sme Sľub rodiny [sľub naplniť Boží ideál] a potom sme odišli do Vatikánu. O 7:00 sa otvárali brány Baziliky sv. Petra [hlavný chrám katolíckej viery] a chodili sme sa dnu modliť a čítať Boží Princíp. V nedeľu prichádzalo mnoho členov a mali sme nádherné duchovné zážitky.
Pred uplynutím štyridsiatich dní zatelefonoval prominentný katolícky arcibiskup manželke Rev. Songa a spýtal sa jej, či by mu mohla aplikovať moxu [rastlina, ktorá je zapálená, aby jej liečivý dym prenikol pokožkou], pretože mal bolesti v ramene.
Počas terapie si arcibiskup vypočul Boží Princíp. Boli mu vysvetlené záležitosti o Márii, o tom, či bolo Ježišovi umožnené naplniť svoju misiu Mesiáša alebo nie, a o prozreteľnosti Pravých rodičov.
Čo počul o úlohe Márie, nebolo pre neho jednoduché pochopiť. Potom mu manželka Rev. Songa povedala, že jedna sestra dostávala odkazy od sv. Kataríny. Rozhodol sa so mnou stretnúť a porozprávať sa, aby zistil, či tie odkazy a moje zážitky boli autentické.
Stretli sme sa sami vo veľkej hale. Jeho tvár bola veľmi vážna a sústredená. V tej chvíli som pocítila jeho duchovnú energiu a silu a uvedomila som si, že má osobné skúsenosti s duchovným svetom. Zároveň som mala obavy, pretože som nevedela, čo sa bude diať.
Povedal mi, že zapíše všetko, čo poviem. Tiež povedal, aby som sa ničoho neobávala: "Veľmi často k nám prídu svätci a hovoria s nami, ale po nich sa môžu objaviť iní duchovia a vyviesť nás z miery. Mám schopnosť pochopiť tieto veci a zistiť pravdu." Potom zavrel dvere a začal mi klásť otázky:
"Kedy začali prichádzať odkazy?"
Odpovedala som: "13. júna 1998."
"Boli zapísané?"
Povedala som, že áno.
"Povedzte, prosím, stručne obsah odkazov." Urobila som tak.
Keď skončil s otázkami, opýtal sa ma, či by sa mohol spojiť so sv. Katarínou, a následne povedal špeciálnu modlitbu. Vzýval Ducha Svätého, aby ma očistil a aby sv. Katarína vstúpila do môjho tela. Pocítila som ohromnú energiu, ktorá prichádzala z vrchu mojej hlavy a pomaly vstupovala do tela. Cítila som, že musím opustiť svoje telo, a to sa aj stalo. (Bola som si vedomá toho, čo sa deje v miestnosti, ale bola som mimo toho.)
Sv. Katarína hovorila o naliehavosti, ktorú v súčasnosti cíti Nebeský Otec. Povedala, že všetci tí, ktorí využívajú Boha pre svoj osobný účel, tak už nesmú ďalej robiť. Prišiel čas, aby sme začali milovať Nebeského Otca oddanou láskou. Potom začala vysvetľovať Boží Princíp, pričom sa sústredila na úlohy centrálnych postáv v Ježišovom čase, vrátane Márie. Arcibiskup akceptoval tieto vysvetlenia, pretože chápal účel, pre ktorý Boh poslal Mesiáša.
Na začiatku ich konverzácia nebola vôbec pokojná. Hádali sa. Trval na svojom, ale aj ona. Vo vedľajšej kuchyni museli ľudia počuť jeho konverzáciu. Potom sa rozhovor upokojil a obsahom bolo vysvetlenie Božieho Princípu a hodnoty Požehnania.
Sv. Katarína mu vysvetlila Boží Princíp: od účelu stvorenia po hodnotu Požehnania a príchod Pravých rodičov; ako sa naplní Božia vôľa prostredníctvom Pravých rodičov; že Ježišovou misiou nebolo umrieť na kríži, ale vytvoriť centrálnu rodinu; že ľudia v duchovnom svete veľmi trpia, pretože nie sú na zemi v tomto čase; že pred príchodom Pravých rodičov ľudia [v duchovnom svete] nechápali Božiu bolesť a Ježišovu misiu; a taktiež o dlhom čase, počas ktorého Boh pracoval na tom, aby mohol vzdelávať svoj ľud.
Katarína v slzách prosila arcibiskupa, aby nasledoval Pravých rodičov a študoval Boží Princíp. Povedala mu, že Ježiš je s Pravými rodičmi a že arcibiskupovi predkovia ho vedú k vytvoreniu jednoty medzi kresťanstvom a Pravými rodičmi. Spýtal sa jej, ako má naložiť so svojimi mnohými záväzkami, a ona mu odpovedala, že najvyššou prioritou sú Praví rodičia.
Keď som otvorila oči, jeho tvár bola neskutočne jasná, akoby z jeho pokožky vyžarovalo svetlo. Nebol unavený, skôr vyzeral uvoľnený a šťastný, že si mohol vypočuť jej slová. Potom sa začal zamýšľať nad hodnotou svojho postavenia vo Vatikáne, pretože každý človek sa má zjednotiť s Bohom prostredníctvom Mesiáša, a Praví rodičia privádzajú svet k Bohu prostredníctvom obnovovania ľudstva. Navrátený Mesiáš vytvára prvú pôvodnú rodinu a vytvára základ pre začiatok Nebeského kráľovstva na zemi a v nebi.
Bol veľmi šťastný a potvrdil, že to naozaj sv. Katarína hovorila odkazy. Povedal, že mu sľúbila, že vždy bude v jeho blízkosti, aby mu pomohla a podporila ho, avšak on musí zobrať zodpovednosť za obnovenie Vatikánu a za jednotu medzi kresťanstvom a Pravými rodičmi.
Pred odchodom som ho poprosila, aby mi podpísal knihu o sv. Kataríne, a on napísal "Pre Katarínu: nech Ťa Pán žehná a je s Tebou."
Jeden z odkazov, ktorý arcibiskup dostal od sv. Kataríny
1. december 1999
Tak veľa utrpenia je v tvojom srdci a tak veľa sĺz prelievaš, monsignor! Vždy som v tvojej blízkosti, keď to najviac potrebuješ. Sľúbila som ti pomoc a tak aj robím. V tvojej blízkosti je tvoj duchovný rod a tvoja rodina ťa podporuje. Oni stretli Pravých rodičov a pracujú na tom, aby boli [Praví rodičia] úspešní.
Tak veľa si toho dal. Ktokoľvek zaklopal na tvoje dvere, vždy dostal slová útechy a pomoci. Pomohol si mnohým ľuďom a mnohí ľudia pomohli tebe. Ak sa zamyslíš nad svojím životom, určite si toho veľa dal. Teraz je veľmi výnimočný čas, a je to čas, keď môžeš rásť vnútorne.
Ježiš nemal umrieť na kríži. Boží pôvodný plán bol, aby sa zosobášil a vytvoril prvú rodinu, v ktorej by sa Nebeský Otec mohol cítiť ako doma. Ale nenaplnilo sa to. Teraz sa s Pravými rodičmi Boží pôvodný plán napĺňa a ty musíš byť jeho súčasťou. V tomto výnimočnom čase musíš pomôcť Pravým rodičom. Bol si pripravovaný pre niečo významné. Úspech sa dostaví. Preto sa, prosím, prostredníctvom Pravých rodičov zjednoť vo svojom srdci s Nebeským Otcom. Tvoj základ Nového zákona musí nájsť naplnenie v Splnenom zákone.
Požehnanie bolo Božím pôvodným plánom. Obrad je vonkajší aspekt. Vieš, čo doteraz zostalo z Ježišovho odkazu. Základ lásky už neexistuje. Preto, prosím, pomôž tým, ktorí sú ti najbližšie, aby sa zmenili a svedčili o Pravých rodičoch. Budeš na večnosť požehnaný Bohom. Cítiš našu podporu a my počúvame tvoje modlitby. Vidíme, keď sa pýtaš Boha: "Čo mám robiť? Ukáž mi cestu." Praví rodičia sú jedinou cestou spasenia pre celé ľudstvo. Môžeme uvažovať o postavení alebo prestíži, ale ty vieš, že tieto veci sa rýchlo pominú. Nič z toho sa neprenáša do duchovného sveta. Iba tvoje srdce bude s tebou na večnosť a ty si dal tak veľa lásky. Doveď, prosím, svoj duchovný vývoj do konca podľa Božej vôle a nie podľa vonkajšieho postavenia. Použi svoj duchovný potenciál pre úspech Pravých rodičov v tejto krajine. My [dobrý duchovný svet] sme stále s tebou. Prijmi, prosím, tieto slová, ktoré vychádzajú z našich sŕdc.
Monsignor, si požehnaný Nebeským Otcom. Ježiš ťa zahŕňal láskou, no teraz nasleduje Pravých rodičov. Taktiež, prosím, nasleduj Božiu vôľu podľa novej dispenzácie, ktorej centrom sú Praví rodičia.
Nech ti dá Nebeský Otec svoje večné požehnanie prostredníctvom lásky Pravých rodičov. Ja som Katarína. Viem, že si čakal na tento odkaz. Prijmi, prosím, všetku moju podporu a podporu duchovného sveta, ktorý svedčí o Pravých rodičoch a o láske Nebeského Otca.
O osobnom zážitku so sv. Katarínou
Môj zážitok so sv. Katarínou sa začal v období, keď sa naša krajina nachádzala v ťažkej situácii. Duchovný svet zasiahol, aby nás vyviedol z toho najhoršieho. Nesústreďoval pozornosť na seba, ale viedol nás k životu podľa Božieho Princípu dovtedy, kým sa naša krajina nestabilizovala. Skúsenosť, ktorú som si z tohto odniesla, je, že Boh a Praví rodičia sú na prvom mieste. Duchovný svet je nástrojom pracujúcim pre naplnenie Božej vôle.
Niektorí to všetko spochybňovali, mysleli si, že moje zážitky neboli skutočné, ale skôr mojím výmyslom, pretože som nemala schopnosť vidieť budúcnosť a nikdy som nedala špeciálne pokyny. Avšak pochopila som, že význam odkazov, ktoré som dostala od sv. Kataríny, sa netýkal niečích osobných problémov. Keď som sa jej pýtala na niečie osobné problémy, vždy odpovedala, že dotyčný brat alebo sestra musí čítať slová Pravých rodičov a tam nájde odpoveď.
Vo februári 2000, v čase Požehnania, sv. Katarína jedno ráno veľmi plakala, pretože nemala nič, čo by mohla ponúknuť Bohu a Pravým rodičom. Vtedy som pochopila srdce sv. Kataríny, a to bolo pre mňa dôležitejšie, ako mať schopnosť vidieť budúcnosť.
Pochopila som, že pre dobrý duchovný svet je Boh a Božie dielo na prvom mieste.
----------
Zdroj:
The Archbishop Guided to True Parents by a Catholic Saint
|
____________________
Zmenené ( 29.05.2017 )
|
|
|
|
Vložil Administrator
|
21.03.2017 ____________________
|
Počuli sme duchovný svet svedčiť o navrátenom Mesiášovi
Raní členovia talianskeho spoločenstva
Poznámka: Text v hranatých zátvorkách predstavuje doplňujúce informácie pre lepšiu zrozumiteľnosť prekladaného textu.
Koncom 40-tych rokov 20. storočia bol Pravý otec [reverend Son Mjong Mun] v špeciálnom pracovnom tábore v Hungname (Severná Kórea) snažiac sa pokračovať vo svojej misii a prežiť. V tom istom čase a v nasledujúcich rokoch sa v Miláne (Taliansko) prostredníctvom média (pani Jolanda Pizzi) uskutočnila počas seáns pozoruhodná komunikácia s duchovným svetom o Božom svetle vo svete.
Napriek počiatočnému skepticizmu, mnohí z tých, ktorí v 60-tych rokoch počuli svedectvo od jej duchovného sprievodcu a následne sa oboznámili s Božím Princípom [učenie sprostredkované reverendom Munom], neskôr založili prvé spoločenstvo Cirkvi zjednotenia v severnom Taliansku.
Štyria ľudia prispeli svojimi svedectvami:
Elio D’Alberti: Raný člen spoločenstva v severnom Taliansku, v súčasnosti [2016] národný mesiáš [špeciálny predstaviteľ Pravých rodičov v danej krajine] v Českej republike
Franco Ravaglioli: Raný člen spoločenstva v severnom Taliansku, národný vedúci Talianska po dobu 20 rokov
Luciana Ferrario: Raná členka, ktorá sa pripojila so svojím manželom, v súčasnosti [2016] sú národnými mesiášmi v Rumunsku
Daniela Granata: Daniela počas 70-tych a 80-tych rokov zaznamenala mnohé sedenia s Jolandou (médium) a neskôr ich prepísala a vydala v roku 2009 v knihe s názvom Il Vero Amore [Pravá láska].
Daniela Granata poskytla tieto informácie o Jolande Pizzi, ktoré získala počas vzájomných konverzácií:
Niekedy prišiel Ježiš, aby prehovoril prostredníctvom Jolandy. Domnievam sa, že Svätá stolica (Vatikán) musela o tom vedieť, pretože Jolandu v tom čase prijal tajomník pápeža Pavla VI, ktorému opísala detaily svojho stretnutia s Ježišom. Potvrdili jej, že naozaj sa stretla s Ježišom. Z toho, čo nám povedala, katolícka cirkev pozná konkrétne charakteristické znaky, ktoré umožňujú jej predstaviteľom zistiť, či dotyčná osoba hovorí o skutočnom Ježišovi, pretože musí poskytnúť presné detaily. Z toho, čo vieme, tak Ježiš má tri znaky, ktoré sa musia zhodovať, avšak Jolanda nám povedala iba o dvoch: farba jeho očí a jeho vlasy nie sú také, aké vidíme na bežných zobrazeniach Ježiša. Môžete si predstaviť, akú úlohu mohla zohrať Jolanda ako prostredník medzi naším hnutím a katolíckou cirkvou. Bohužiaľ, umrela v roku 1995.
Svedectvá raných členov v Taliansku
Elio D’Alberti: Moja matka a ja sme poznali špiritistku Jolandu. Veľmi milovala Ježiša. Týmto dosvedčujem, ako intenzívne duchovný svet (konkrétne duchovný sprievodca Jolandy - Horward) svedčil v tom čase o druhom príchode Mesiáša. Utrpenie Pravého otca bolo známe v duchovnom svete, takisto ako skutočnosť, že priniesol svetlo najvyššej pravdy a moc najväčšej lásky Boha. Slová nikdy nedokážu dostatočne vyjadriť radosť, keď sme sa dozvedeli, že „je na zemi“.
Franco Ravaglioli: Moja matka sa dozvedela, že Horward, duch hovoriaci prostredníctvom Jolandy, pochádzal z Británie a bol kapitánom lode, ktorá sa potopila v 13. storočí. Zahynul s celou svojou posádkou. V začiatkoch, keď komunikoval prostredníctvom Jolandy, ona bola úplne mimo svojho tela. Jej telo bolo ovládané jeho duchom. Moja matka bola veľmi ohromená tým, čo povedal, pretože poskytoval duchovné vedenie na veľmi vysokej úrovni. Veľa hovoril o Ježišovi. Keď sa moja matka vrátila zo sedení, hovorila nám, čo jej povedal - čo robiť pre prekonanie ťažkostí, o podpore z duchovného sveta a iné.
Keď bola moja matka tehotná (išlo o mňa), mala sedenie s Horwardom [Franco sa narodil v roku 1949]. Povedala si, že bude hovoriť o čomkoľvek, len nie o dieťati, ktoré čaká. Len čo sa začalo sedenie, duch povedal mojej matke: „Čakáš nádherné dieťa!“ Moja matka bola šokovaná, pretože nechcela hovoriť o dieťati. Prvá vec, ktorú povedal, bola o mne: „Bude mať skvelú budúcnosť. Bude akoby kňazom.“ Moja matka hlasne povedala: „Nie! Nechcem syna, ktorý bude kňazom. Chcem mať vnúčatá a chcem mať nevestu.“ Horward odpovedal: „Áno, ale v budúcnosti kňazi nebudú takí, akí sú dnes. Budeš mať vnúčatá a nevestu.“
Daniela Granata: Od detstva mala Jolanda paranormálne schopnosti, avšak myslela si, že všetci ľudia sú ako ona. Dostávala pomoc a podporu od svojej starej matky, ktorá ju upokojovala v tom, čo sa jej dialo (cítila prítomnosť duchov). Horward sa s ňou skontaktoval po prvýkrát 3. februára 1948. Jolanda nám povedala, že svedčil pani Ravagliolovej, ktorá je jej dobrou priateľkou, o dieťati, ktoré čaká a ktoré sa krátko nato narodilo. Povedal jej, že jej syn sa stane náboženským predstaviteľom. Franco sa neskôr stal národným vedúcim nášho spoločenstva v Taliansku. Niektorí z tých, čo sa zúčastnili na sedeniach s Horwardom ešte pred nami a boli ním vedení, nám povedali, že od začiatku hovoril o „tejto dôležitej osobe“, ktorá má špeciálnu úlohu týkajúcu sa budúcnosti ľudstva, aj keď v tých rokoch to bolo pre túto osobu stále nemožné otvorene sa vyjadriť. Hovoríme o rokoch 1948 až 1965. [Prvé svetové turné Pravého otca bolo v roku 1965.]
Luciana Ferrario: Horward im povedal, aby napísali všetko, čo povie, a bezpečne to uschovali. „Príde čas, keď tomu porozumiete,“ povedal. Mali zásuvku, ktorá bola plná týchto zápiskov. Jedna vec z toho, čo povedal, a ktorá sa v tom čase javila divne, znela „uskutočnila sa svadba Baránkova“.
Franco Ravaglioli: Môj otec zomrel na rakovinu šesť rokov po mojom narodení. Tesne predtým, než umrel, stretol sa s mojou matkou a mnou a požiadal nás o odpustenie za všetko utrpenie, ktoré nám spôsobil. Povedal, že sa uzdraví a že budeme jedna rodina, opäť spolu. Moja matka mala v to veľkú nádej. Keď išla na sedenie, povedala Horwardovi, čo jej povedal môj otec. Horward bol chvíľu ticho a potom povedal: „Je mi to ľúto. Už ho neuvidíš. Budeš o ňom iba počuť cez ten špeciálny prístroj s číslami, ktoré sa točia dookola.“ (Mal na mysli telefón.) Moja matka povedala: „Ach, on sa zbláznil, to nie je možné - samozrejme, že sa stretneme!“ Po dvoch dňoch, deň predtým, ako sa mala moja matka stretnúť s mojím otcom, jeho sestra telefonovala, že môj otec umrel. Moja matka sa naozaj s ním opäť nestretla, avšak počula o ňom cez telefón.
Elio D’Alberti: Môj starý otec mal schopnosť liečiť rukami a moja matka zistila, že aj ona má tento dar. Náš malý byt sa stal centrom liečenia ľudí. Moja matka nemohla zastaviť príliv ľudí. Pre môjho otca, brata a iných príbuzných bolo ťažké akceptovať túto situáciu, pretože nemohli pochopiť, čo sa to deje. Ocitol som sa v pozícii, v ktorej som zmierňoval očakávania rôznych ľudí voči mojej matke, a začal som si klásť otázku, čo je v živote dôležité.
Moja viera v Ježiša a Máriu ma viedla k hľadaniu odpovedí mimo katolíckej cirkvi. Začal som navštevovať stretnutia, na ktorých sa objavovala Mária. Mal som mnoho nezodpovedaných otázok. Často som nemohol v noci spať. V jednu noc sa mi vo sne zjavil orientálny muž a zavolal ma mojím menom. Povedal: „Elio, žiješ život bez hodnoty.“ Prebudil som sa s veľmi jasnou mysľou. Chcel som byť prospešnejším pre viac ľudí. Konkrétne som sa vo svojom srdci pýtal, prečo sa rozpadne toľko manželstiev, hoci je v Biblii napísané, že človek nemá rozlučovať to, čo Boh spojil. Chcel som vedieť, čo si Boh myslí o manželstve. S ešte väčším odhodlaním, než som mal predtým, som požiadal o stretnutie s Jolandovým duchovným sprievodcom Horwardom. Spýtal som sa ho, čo si Boh myslí o manželstve. Odpovedal: „Pred Bohom nemá žiadne manželstvo hodnotu. Teraz to nemôžeš pochopiť, ale popros Jolandu, aby Ťa pozvala vtedy, keď bude väčšie stretnutie.“ Vtedy som ešte netušil, že na mňa čaká najúžasnejšie vysvetlenie.
Bolo to v roku 1969. V marci, aj keď som o tom ešte nevedel, Praví rodičia prišli do Európy a uskutočnili obrad požehnania manželstva pre prvé páry [ bolo to pre 8 európskych párov, súčasť Požehnania 43 párov], medzi ktorými bol Martin Porter s manželkou. V tom čase Martin žil ďaleko v Ríme a nepoznal Jolandu. Stalo sa, že sa rozhodol navštíviť Miláno v ten istý deň, keď ma Jolanda pozvala na „väčšie stretnutie“. Jedna pani, ktorá bola pozvaná, nemohla prísť, no odporučila namiesto nej Martina s manželkou. Bolo tam mnoho ľudí, mnoho manželských párov. Keď prišiel rad na mňa, aby som položil otázku, spýtal som sa to isté, čo predtým, čo si Boh myslí o manželstve. Odpoveď sa najprv zdala byť rovnaká, že pred Bohom nemá žiadne manželstvo hodnotu - avšak bol tam jeden veľký rozdiel. Horward, duchovný sprievodca, potom sústredil pozornosť na Martina a jeho manželku a povedal, že ich manželstvo má pred Bohom hodnotu, že oni sú jediným zosobášeným párom, ktorý je akceptovaný Nebesami.
Luciana Ferrario: Každý bol prekvapený, keď Horward povedal, že iba manželstvo Porterovcov bolo uznané Bohom. Nikto ich nepoznal, pretože prišli po prvýkrát. Mnohí s Jolandiných priaznivcov boli váženými členmi spoločnosti s dobrými manželstvami. Pri tejto príležitosti Horward hovoril o Martinovi veľmi pokorne, akoby hovoril o niekom váženejšom. Po tomto Barbara Burrowes [členka s Guyany, ktorá sa pripojila v Taliansku a stala sa tam misionárkou] a Martin Porter začali prednášať Boží Princíp celej skupine.
Približne v tom čase Jolanda vybrala zo zásuvky všetky zápisky s Horwardovými slovami. Vo svetle Božieho Princípu sa stal ich význam jasným. Napríklad, na jednom bolo napísané: „Uskutočnila sa svadba Baránkova.“ Všetky odkazy sa týkali Pravého otca.
[Poznámka:] Podľa Daniely Granata bolo na inom napísané: „Ten, ktorý prichádza, sa ešte nemôže prejaviť.“ Neskôr pochopili, že ten odkaz bol daný v dobe, keď bol Pravý otec v roku 1955 vo väzení Sodemun [Soul, Kórea].
Takto začalo naše spoločenstvo v Taliansku, dovtedy sa v Taliansku pripojili iba ľudia z iných krajín.
[Poznámka:] Skupina okolo Jolandy už existovala v tom čase, keď prostredníctvom nej začal Horward komunikovať. Jej členmi boli mnohé vysokopostavené ženy v spoločnosti, ktoré boli fascinované myšlienkou komunikácie so zosnulými. Podľa Luciany sa mnohí z nich stali ranými členmi. Pokračovali v návštevách sedení s Jolandou a niektoré z ich detí sa stali členmi nášho spoločenstva. Pretože už mali svoj vek a nemali odvahu zanechať svoj pôvodný spôsob života, nestali sa aktívnymi členmi, ako tomu bolo v tej dobe. Avšak verili v Pravých rodičov.
Vyhlásenie viery špiritistky Jolandy Pizzi
Svedčila som o ňom ešte predtým, než som ho spoznala. Keď som spoznala Boží Princíp, ktorý mi priblížil Martin [Porter] s manželkou a Barbara a Carla [raní talianski členovia], nebolo pre mňa ťažké ho pochopiť, pretože počas mnohých rokov som z času na čas dostávala zjavenia s týmto obsahom. Aj tak mi Pán chcel dať svedectvo založené na mojej viere. Musím vysvetliť, že som mnoho rokov priamo komunikovala s Ježišom, preto som po prečítaní celej knihy [Boží Princíp] mala obrovskú radosť z toho, čo som sa dozvedela, stále naplnená pocitom blaženosti spôsobeným čítaním, prítomnosť Ježiša ma viedla k tomu, aby som napísala všetko, čo sa so mnou dialo, a preto tak teraz robím.
[Ježiš:] „Som tu s Tebou, môj milý prostriedok a drahá sestra, nemaj obavy, ale nasleduj, aby si pomohla naplniť proroctvá, pretože to trvalo veľmi dlho, aby sa stali skutočnosťou. Som v Tvojej blízkosti, nemaj obavy a choď hlásať Božiu pravdu, ja Ti pripravím cestu. Moja prítomnosť Ti veľmi pomôže. Buď odvážna. Tvoja príprava je dobrá a budeš vypočutá. Zasej dobre, aby bola úroda dobrá.“
Želám si, aby všetci ľudia, ktorí sa stretnú s Božím Princípom, mali takýto dôkaz a prekonali akékoľvek obavy alebo pochybnosti a mohli prijať s pokojom a nádejou túto poslednú možnosť od Boha ako jediné spasenie pre nás a pre celé stvorenstvo.
Svedectvá pokračujú...
Franco Ravaglioli: Jolanda mala mnoho zjavení od Ježiša. Mohla akceptovať Pravého otca ako Mesiáša jedine vtedy, keď dostala zjavenie priamo od Ježiša. Spomínam si, že povedala: „Nikdy by som neuvažovala o nahradení Ježiša. Veľmi som sa k nemu modlila hovoriac, že ak je to tá správna osoba, musí mi dať znamenie.“
Elio D’Alberti: Tri mesiace po seanse s Jolandou, na ktorej sme stretli Martina Portera, mi Jolanda zavolala, že má pre mňa dôležitý odkaz. V jednu sobotu som ju navštívil v jej dome. Povedala mi, aby som si sadol, a potom mi oznámila: „Mesiáš je na zemi!“ Zaliala ma vlna pocitov. Ak je to pravda, nič na svete nemôže byť silnejšie. V najbližší pondelok sme začali počúvať prednášky Božieho Princípu v podaní Barbary Burrowes. Keď vysvetlila ideál stvorenia, uvedomil som si, že moje sny týkajúce sa ideálnej rodiny neboli nejakou mojou fantáziou. Na konci histórie plnej utrpenia a konfliktov Boh zasadil na zemi strom života. Zobral som fotografiu Pravého otca domov, aby som ju ukázal mojej matke. Keďže bola duchovne otvorená, keď zobrala fotografiu, mala víziu, že z tváre Pravého otca silné svetlo, akoby slnečné žiarenie, zalialo svet. Moja matka začala plakať, cítila obrovské utrpenie Pravého otca, o ktorom povedala, že je nepredstaviteľné. To, že Jolanda akceptovala Pravého otca ako Mesiáša, pomohlo mnohým ľuďom stať sa prvou skupinou učeníkov v severnom Taliansku.
Daniela Granata: Často sme sa dozvedeli o tom, čo Pravý otec plánuje urobiť, ešte predtým, než to bolo oznámené, preto sme si boli absolútne istí, že Ježiš, a preto aj Horward, boli v kontakte s Pravým otcom a podporovali ho v tom, čo robí.
V roku 1972 Jolanda išla do Ríma, aby sa stretla s Pravým otcom. Pravý otec vyjadril svoju vďaku za všetko, čo robí, a prostredníctvom pani Če, ktorá v tej dobe vždy sprevádzala Pravého otca, dostala od neho objatie a požehnanie.
Franco Ravaglioli: Ako som dospieval, pevne som veril tomu, čo mi moja matka povedala o sedeniach, avšak nikdy som tam nechcel ísť. Mal som strach. Moja matka na mňa tlačila... Pýtala sa ma: „Keďže veľmi veríš tomu, čo Horward hovorí, prečo sa s ním nejdeš porozprávať?“ Povedal som jej nie. Jedného dňa v roku 1968 povedal počas sedenia mojej matke prostredníctvom Jolandy: „Netlač na svojho syna, aby prišiel. Keď nastane správny čas, on sám požiada, aby prišiel.“ Moja matka sa vrátila domov. „Tak,“ povedala mi, „povedal, že budeš žiadať, aby si prišiel.“ Odpovedal som: „Ten sa zbláznil. Nikdy nebudem žiadať, aby som prišiel. Ty to vieš. Už viac mi o tom nehovor.“ Avšak jedného rána, v septembri 1969, som sa zobudil a cítil som, že tam musím ísť. Povedal som mojej matke: „Zavolaj prosím Jolande a dohodni stretnutie. Chcem ísť na sedenie.“ Moja matka bola šokovaná.
Ísť na stretnutie je byť akoby v čakárni u lekára. Sadnete si a čakáte, kým na vás nepríde rad. Každé sedenie trvalo približne tridsať minút. Len čo som si sadol, pozrel som sa okolo a uvidel som dvoch alebo troch ľudí a pomyslel som si: Čo tu len robím? Sme všetci šibnutí? Budem hovoriť s nejakým duchom. Neviem, kde je a ani či vôbec existuje. Práve, keď som premýšľal o výhovorke, aby som odišiel, sestra Jolandy sa objavila v dverách a povedala: „Franco, si na rade.“
Bolo neskoro na útek, tak som vošiel do izby. Očakával som niečo desivé, ale Jolanda iba sedela v kresle s dekou na kolenách a mala zavreté oči. Len čo som vošiel do izby, povedala so silným anglickým prízvukom (hoci hovorila po taliansky): „Ó, veľmi dlho som na Teba čakal! Tak si nakoniec prišiel.“ Bez toho, aby som sa niečo spýtal, Horward začal hovoriť. Povedal, že je čas veľkej revolúcie, nie fyzickej, ale duchovnej revolúcie, pretože Boh poslal na zem živé svetlo, ktoré teraz kráča medzi ľuďmi. „Ak máš vieru,“ povedal, „nájdeš svetlo.“ Zrazu prestal a spýtal sa: „Chápeš, čo hovorím?” Povedal som, že áno, ale on odpovedal: „Nechápeš ani slovo z toho, čo som povedal. Avšak netráp sa. O niekoľko dní pochopíš.“
Poďakoval som mu a odišiel som. Keď sa ma sestra Jolandy spýtala, ako bolo, povedal som jej, čo povedal o svetle Boha kráčajúcom na zemi a že som tomu nerozumel. Keď povedala, že vie, čo tým myslel, bol som si ešte viac istý, že je to všetko skupina šibnutých ľudí. Vrátil som sa domov a povedal som svojej matke: „Prosím, nehovor mi, aby som tam ešte niekedy išiel. Sú to všetko blázni.“ A zabudol som na to. O niekoľko týždňov volala Jolanda a spýtala sa, čo som si myslel o tom zážitku. Povedal som jej, že to bolo veľmi zaujímavé. Povedala, že je tomu rada a pozvala moju matku a mňa na nasledujúci večer do jej domu, pretože príde jedna pani „vysvetliť zaujímavú filozofiu z Orientu”. Povedal som o tom matke, ktorá s tým súhlasila, a takto sme sa stretli s Barbarou Burrowes.
V dome Jolandy sme počuli vysvetlenie prvej kapitoly, ktoré bolo veľmi zaujímavé a veľmi povznášajúce. Potom sme sa dozvedeli o Páde [zlyhanie Adama a Evy], prečo ľudia nemohli dosiahnuť to, čo sa spomínalo v prvej kapitole. Keď som počul o Páde - Satan, had, Adam a Eva - dospel som k názoru, že to bola chabá imitácia katolíckej teológie. Keď sme odišli, povedal som mojej matke: „Prosím, nežiadaj ma, aby som tam ešte niekedy išiel. Nedáva to žiaden zmysel.“ Jolanda nás pozvala na ďalšie stretnutie v nasledujúci týždeň, no povedal som jej, že som zaneprázdnený. Moja matka, ktorá mi nedávno kúpila menšie auto, chcela ísť na stretnutie. Povedala: „Pozri sa! Kúpila som Ti auto a Ty ma ani nechceš zaviesť na stretnutie. Čo je to za vďaku?“
Tak som ju zobral na stretnutie vypočuť si ďalší „príbeh“. V ten večer Barbara vysvetľovala kapitolu o Ježišovi. Bol som šokovaný, keď som to počul. Bolo to veľmi hlboké vysvetlenie. Vôbec som nebol dobrým katolíkom. Chodil som do kostola z povinnosti. Dával som milodary v môj prospech, keď som mal v škole skúšky alebo som žiadal o pomoc, keď som niečo potreboval. Neveril som v cirkev alebo kňazov, ale vždy som veril tomu, že Ježiš bol skutočná osoba, ktorá naozaj existovala. Vysvetlenie, ktoré podala Barbara, ma nadchlo a odvtedy som sa zúčastňoval na stretnutiach.
Zakaždým sme si vypočuli jednu kapitolu. Posledné dve kapitoly som si vypočul v centre, ktoré otvorili v Miláne. Po vysvetlení Božieho Princípu nás Barbara vyzvala posadiť sa do kruhu v obývačke a pomodliť sa. Vysvetlila, že by sme sa mali modliť nahlas a vyjadriť to, čo cítime.
Povedal som si, že dúfam, že ma nevyzve, aby som sa pomodlil. No Barbara sa pozrela priamo do mojich očí a povedala: „Teraz sa pomodli Ty.“ Zmeravel som. Nevedel som, čo povedať alebo ako začať. Každý sklonil hlavu a čakal, aby som začal. Začal som hovoriť pekné veci v dokonalej taliančine. No čím dlhšie som sa modlil, tým sa modlitba stávala prirodzenejšou. Začal som cítiť, že naozaj hovorím zo seba a cítil som, že ma objala Božia láska a energia dávajúc mi veľa tepla a lásky. Začal som plakať. V tej chvíli som akceptoval, že Pravý otec je Mesiášom.
Keď som neskôr hovoril s Horwardom, opýtal sa ma: „Rozumieš teraz, čo som mal na mysli, keď som povedal, že svetlo kráča s ľuďmi na zemi? To je to svetlo, o ktorom som hovoril.“
Epilóg
Výňatky z knihy Il Vero Amore [Pravá láska], ktoré pripravila a vydala pani Daniela Granata. Daniela hovorí s Horwardom asi po desiatich rokoch, čo sa odohrali udalosti uvedené vo svedectvách vyššie.
Daniela Granata (21. december 1979): Chceme sa Ťa opýtať, ako sa bude Hnutie [Cirkev zjednotenia] rozvíjať.
Horward: Pravda je pravda. Boží Princíp bude pokračovať. Už som to predtým povedal. Po roku 2000 sa bude rozvíjať ešte viac. Nie je dôležité, či osoba, ktorá priniesla pravdu, bude v tom čase nažive. Hovorím Vám, bude pracovať omnoho voľnejšie a dosiahne viac, keď bude v duchovnom svete, než keď je na zemi. Tu [v duchovnom svete] sú už mnohí z jeho učeníkov, ktorí vyučujú druhých duchov. Väčšina ľudí v duchovnom svete nepozná Boží Princíp. Preto niektorí duchovia stále hovoria prostredníctvom médií o kresťanstve alebo dokonca o veciach pred kresťanstvom. Teraz sa musia zmeniť, ale je to veľmi ťažké, pretože sú to nerozvinutí duchovia, ktorí naďalej ignorujú toto posolstvo. No mnoho iných duchov sa pripravuje na odovzdanie tohto posolstva.
Daniela Granata (19. december 1980): Mnohokrát čelíme ťažkostiam, pretože nevieme, čo robiť... možno preto, lebo nemáme dostatočne hlboký vzťah s Učiteľom [Pravý otec].
Horward: Vidíte Učiteľa iba v jeho ľudskej podobe. Ste zvyknutí uctievať modly na oltári. Učiteľ kráča a robí všetky tie veci, čo robia ľudia. Musí žiť na zemi ako ktorýkoľvek iný človek, avšak vnútorne je tam úplne iný systém, ktorým chápe Boží zákon a sprostredkováva ho. Boh neposlal svojho syna ako bytosť na uctievanie na oltári. Poslal ho, aby pomohol na zemi. Poslal ho, aby pracoval a nie, aby mal svoje sochy. Chcem tým povedať, že Učiteľ žije na zemi rovnakým spôsobom, ako ktorýkoľvek iný človek. Samozrejme, s väčším poznaním, pretože pozná [Boží plán]. Nemali by ste mať koncept, že je iný. Musí si taktiež umývať zuby, pretože nikto si nemôže umývať zuby Božím zákonom, a keď príde o zub, musí si ho nahradiť. Boží zákon je správny a môže vykonať čokoľvek... Nezbožňujte ho. On nechce, aby ste ho zbožňovali. On iba chce, aby ste s jeho pomocou milovali Boha.
----------
Zdroj:
We Heard the Spirit World Testify to the Returning Messiah - Part 1
We Heard the Spirit World Testify to the Returning Messiah - Part 2
|
____________________
Zmenené ( 29.05.2017 )
|
|
|
|
Vložil Administrator
|
21.03.2017 ____________________
|
Môj čas s Pravým otcom v pracovnom tábore v Hungname
Džong Hwa Pak
Poznámka: Text v hranatých zátvorkách predstavuje doplňujúce informácie pre lepšiu zrozumiteľnosť prekladaného textu.
Pán Džong Hwa Pak prvýkrát stretol Pravého otca [reverend Son Mjong Mun], keď boli väzňami v pracovnom tábore v Hungname v Severnej Kórei. Pán Pak bol tou osobou, ktorej Pravý otec po oslobodení väzenia v roku 1950 pomohol odísť na juh - mal zlomenú nohu a Pravý otec ho tlačil na bicykli. [Hľadanie strateného mieru, 2013, s. 127] Pán Pak počas svojho života opustil cirkev [Cirkev zjednotenia] a neskôr sa vrátil, čo sa stalo niekoľkokrát. Tak či onak, pán Pak bol jedným z prvých ľudí, ktorí nasledovali Pravého otca na základe zjavenia z duchovného sveta. Napriek jeho zaváhaniam bol pokornou a pripravenou osobou. Toto jeho svedectvo poskytuje podrobnejšie informácie o ranom období života Pravého otca.
----------
Narodil som sa v siedmy deň dvanásteho mesiaca (podľa lunárneho kalendára) v roku 1913. Mal som jednu staršiu sestru a dve mladšie. Žili sme na dedine blízko Pchjongjangu. Študoval som na kresťanskej strednej škole Songšil v Pchjongjangu a neskôr na odbornej vyššej škole Šinkjung v Mandžusku. Môj otec bol zámožným statkárom. Oženil som sa, keď som mal štrnásť rokov (podľa kórejského počítania). Moja manželka mala devätnásť rokov. Bol som jediným synom a vtedy bolo zvykom, že sa syn ožení v mladom veku, aby starí rodičia mohli zažiť deti svojho vnuka skôr, než umrú. Moje prvé dieťa sa narodilo, keď som mal osemnásť rokov. Narodila sa mi jedna dcéra a štyria synovia.
Keď som skončil odbornú školu, dostal som prácu v elektrikárskej firme. Neskôr som bol povolaný do japonskej armády ako podporučík [Kórea bola vtedy okupovaná Japonskom]. V auguste 1945, keď bola Kórea oslobodená, krajina bola v zmätku. V tom čase som bol špeciálnym policajtom na vlakovej stanici v Pchjongjangu a kontroloval som zbrane prichádzajúce z Mandžuska. V januári 1947 sa moja skupina dostala pod kontrolu Ministerstva vnútra Severnej Kórey. V decembri som bol vymenovaný za kapitána vojenskej polície v meste Hedžu, provincia Hwanghe. Krátko nato som bol povýšený na podplukovníka a stal som sa veliteľom v meste Sariwon, provincia Hwanghe. V tom čase komunisti preverovali vysokých vojenských dôstojníkov. Domnievam sa, že som bol vedený ako kresťan (kvôli mojej škole) a ako syn bohatého človeka.
V januári 1948 bol zatknutý pán Ho Džung, kapitán vojenskej polície v meste Sinmag, za pomoc juhokórejskému obchodníkovi dostať svoj tovar na juh (hranica vtedy ešte nebola uzavretá). Bol som tiež zatknutý, pretože vojenská polícia v Sinmage podliehala môjmu veleniu. Kapitán Ho Džung bol odsúdený na desať rokov väzenia, ja na tri roky. Bol som odsúdený nielen za nezvládanie velenia, ale taktiež za neuposlúchnutie rozkazu (moji podriadení sa dostali do potýčok v blízkosti 38. rovnobežky bez vyčkania na príkazy zhora) a za „neuspokojivé“ vykonávanie práce. Keď sa v roku 1948 stal Kim Ir-sen prezidentom novovytvorenej Kórejskej ľudovodemokratickej republiky, všetky rozsudky boli skrátené na polovicu. Takže môj trest bol skrátený na osemnásť mesiacov. Trest Pravého otca bol skrátený z piatich na tri roky.
Denný režim vo väzení v Hungname
Špeciálny väzenský tábor v Hungname bol peklom. Bolo tam okolo 1500 väzňov. Keď som sa tam dostal, mal som tridsaťsedem rokov (podľa kórejského počítania) a bol som v dobrom zdravotnom stave. Po jednom týždni som zoslabol a po dvoch týždňoch som bol malátny. Moje ruky krvácali v dôsledku plnenia vriec hnojivom a moje chodidlá krvácali, pretože som nemal obuv.
V miestnosti bývalo 40 väzňov. Každá miestnosť mala rozlohu šesť krát šesť metrov. Spali sme natlačení ako sardinky. Robili sme rôzne práce - plnenie hnojiva, nosenie vriec, kovovýroba. Najľahšia práca bola v kantíne. Ako jedlo sme mávali čapgok (uvarené zrno) a polievku z mijok (hnedé morské riasy). Mijok boli surové. Každé ráno bol nástup a kontrola väzňov. Potom sme šli na miesto, kde sme pracovali osem hodín denne. Keď sme sa po práci vrátili po štvorkilometrovej chôdzi do barakov, bol som taký hladný, že som nemohol spať. V Kórei máme, vzhľadom na našu históriu, príslovie - keď umrú rodičia, je to smutné, keď umrie manžel/manželka a deti, je to smutné, ale najhoršie je byť hladným.
Jedenkrát do mesiaca sme mali povolené návštevy. Zvyčajne priniesli misukaru (ryžovú múku), pretože nejaký čas vydrží. Keď jeden z väzňov v našom baraku nejakú dostal, nemohol som spať, pretože som vedel, že tam je. Často som uvažoval, že niekomu ukradnem misukaru. Potom som si pomyslel: „Som predstaviteľ spoločnosti, ako môžem na niečo takéto pomyslieť?“ Na obed sme sa zoradili a väzni dostávali po jednej reďkovke. Jedlo bolo to isté, iba veľkosť reďkoviek bola rôzna. Keď som videl, že niekto má väčšiu reďkovku, cítil som obrovskú bolesť, pretože som bol hladný. Po celý deň som na to nemohol prestať myslieť.
Každá pracovná skupina musela za deň naplniť 1200 až 1500 vriec. Desať dní som pracoval pod Nam Su Kimom, ktorý bol vedúcim skupiny. Nikdy predtým som takto manuálne nepracoval, tak mi pán Kim pridelil držanie vriec, zakiaľ ich dvaja ďalší lopatou nenaplnia hnojivom. Nedokázal som toto robiť poriadne, tak mi pridelil uväzovanie vriec. Ani toto som nezvládal.
V jeden deň sa na mňa pozeral nejaký mladý muž a potom mi začal pomáhať. Keď si urobil svoju prácu, pomohol mi dokončiť moju. Za desať dní som sa naučil viazať vrecia. V tom čase sme sa veľmi nerozprávali, avšak pri ňom som cítil, že si rozumieme aj bez rozprávania. Takto som sa stretol s Pravým otcom. 1500 väzňov bolo rozdelených na skupiny po desať. Každá skupina mala vedúceho, ktorého prácou bolo, aby zvyšní deviati pracovali. Desať skupín tvorilo jednotku, ktorá mala tiež vedúceho. Tento vedúci nemusel pracovať. Iba dozeral na ostatných. Pätnásť jednotiek spolu malo hlavného vedúceho. V tom čase tomuto vedúcemu skončil trest a bol prepustený. V jeden deň si ma, väzňa 919, zavolal riaditeľ väznice.
Riaditeľ ma požiadal, aby som zaujal miesto prepusteného vedúceho. Zdráhal som sa to prijať, pretože som myslel na toho mladého muža [Pravý otec], ktorý mi pomáhal, a požiadal som riaditeľa, aby mi dal dva dni na rozmyslenie. V nasledujúci deň som hovoril s tým mladým mužom a spýtal som sa ho, či mám prijať toto miesto alebo nie. Odpovedal mi: „Za tým je zvláštny význam, takže to prijmi.“
Na druhý deň som riaditeľovi povedal, že to prijímam. Na rannom nástupe som bol predstavený všetkým väzňom. Riaditeľ im nariadil, aby ma poslúchali tak, ako poslúchajú jeho.
Zjavenie
Tej noci som nemohol spať. Zjavil sa mi nejaký starý muž v bielom tradičnom kórejskom odeve. Zatriasol mnou: „Džung Hwa, Džung Hwa. Vieš, kto je ten muž, ktorý ti pomáhal v tie dni?“ Povedal som, že neviem. Potom mi starý muž jasne povedal: „Ten mladý muž je tým, ktorého si hľadal od svojho detstva. On je Mesiáš.” (Ako dieťa som bol pokrstený a bol som diakonom v cirkvi Somunbak v Pchjongjangu.)
„Ježiš povedal, čo hľadíte na mňa? Prídem, ako som odišiel. Ten muž je on,“ povedal starý muž. Dve noci som nemohol spať. „Ak je on navráteným Pánom, prečo je potom v tomto tábore?“ Čudoval som sa. Nemohol som to pochopiť.
Po dvoch dňoch odvtedy, čo som sa stal vedúcim všetkých väzňov, som začal s nimi opäť pracovať. Dôvod bol, že som chcel byť spolu s tým mladým mužom a pozorovať ho. Všetka moja pozornosť sa sústredila na neho, pozoroval som ho a počúval som ho, keď niečo povedal.
Keď mal riaditeľ tábora na rannom zhromaždení príhovor k všetkým väzňom, posadil som sa za tohto mladého muža. On sa otočil a povedal mi: „Džung Hwa, pred dvomi dňami si mal sen, je tak?“ Bol som šokovaný. Spomínam si na tú chvíľu veľmi dobre. Odvtedy sa veľa udialo, ale vtedy som mu jasne povedal: „Ty si Mesiáš.”
Ako vedúci som mal právo prideľovať prácu. Taktiež som sa mal starať o to, aby ľudia neutiekli. Už som nemusel robiť manuálnu prácu a chcel som dať Pravému otcovi ľahšiu prácu, aby som mohol byť v jeho blízkosti. Ale on odmietol hovoriac: „Nedostal som sa sem preto, lebo som vinný, ale aby som naplnil svoju misiu.” Neustále som ho žiadal, aby robil ľahšiu prácu, aby som sa mohol s ním rozprávať. Nakoniec privolil. Doobeda dokončil prácu, aby sme sa mohli poobede rozprávať. Najprv mi rozprával o zlyhaní Jána Krstiteľa, no ja som s tým nesúhlasil. Čo povedal, ma nahnevalo. „Prečo by zlyhal?“ protestoval som. „V Biblii sa uvádza, že keď pokrstil Ježiša, tak zostúpila holubica a on svedčil.”
Tej noci som nemohol spať. Bolelo ma celé telo. Taktiež sa mi zjavil ten starý muž a povedal: „Bolesti máš preto, lebo ho nenasleduješ.”
Na druhý deň som povedal Pravému otcovi: „Odovzdávam sa ti.“ Usmial sa a povedal: „Samozrejme, musíš tak urobiť, aby si mal v budúcnosti veľa šťastia.“
V jeden deň som opäť protestoval, keď mi rozprával o súkromnom živote Ježiša a o kríži. Jasne si na to spomínam. Pravý otec mi hovoril o Márii a Ježišovi na svadobnej hostine, keď Ježiš povedal: „Čo mňa a teba do toho, žena?“ Snažil sa, aby som to pochopil. Avšak ja som mal zafixovanú kresťanskú predstavu. Veľmi som sa nahneval a povedal som „O čom to hovoríš?“ a odišiel som preč.
Tej noci som opäť nemohol spať. Mal som veľké bolesti, nielen v tele, ale i na duši. Na druhý deň som sa mu ospravedlnil a prisahal som: „Nikdy ťa neopustím. Budem ťa počúvať a nasledovať čokoľvek, čo povieš.“ Tej noci sa mi zjavil starý muž a povedal: „Odteraz ho nasleduj. Nikdy o ňom nepochybuj.“ Potom som sa cítil lepšie.
Bol som o sedem rokov starší ako Pravý otec, ale po tomto som ho oslovoval songsengnim (učiteľ) a on ma oslovoval Džung Hwa-ja, akoby oslovoval svojho syna.
Nasledovníci Pravého otca v tábore
Mnohí ľudia vo väzenskom tábore mali vízie a sny a nasledovali Pravého otca. Požiadal som vedúcich pätnástich skupín pracovať spoločne, aby nasledovali Pravého otca. Jedným z učeníkov bol Won Dok Kim. Ukončil japonskú vojenskú akadémiu a v severokórejskej armáde bol majorom. Bol jedným z inteligencie. Pracoval ako špeciálny tajomník pre vysokého dôstojníka, generála Mu Džonga.
Keď bol generál Mu Džong na návšteve Číny, severokórejská spravodajská služba zistila, že major Kim, ktorý nebol komunistom, mal kontakty s juhokórejskými činiteľmi. Bol odsúdený na smrť a v Hungname čakal na vykonanie trestu.
Jednej noci sa mu vo sne zjavil starý muž a viedol ho k veľkému schodisku. Vyšli nahor a tam na tróne sedel muž. Svetlo bolo také silné, že nemohol pozrieť na mužovu tvár. V porovnaní s mužom na tróne sa cítil bezvýznamne.
Keď sa prebudil, čudoval sa, čo to má všetko znamenať. Na druhý deň sa mu zjavil jeho zosnulý otec a opakovalo sa to isté. Teraz však mohol vidieť mužovu tvár. Jeho otec mu povedal: „Ak budeš nasledovať tohto muža a zostaneš s ním, neumrieš.“
Len čo to jeho otec povedal, prebudil sa. Bol ešte zvedavejší na toho muža z vrchu schodiska. Po niekoľkých dňoch pol premiestnený do inej cely. Medzi štyridsiatimi väzňami spoznal v jednom mladom väzňovi toho muža zo sna. Bol prekvapený a zvedavý, avšak niekoľko dní mladého muža iba pozoroval. Nakoniec hovoril s Pravým otcom a stal sa jeho nasledovníkom.
Pravý otec povedal Won Dok Kimovi, že nebude popravený. „Netráp sa tým,“ povedal Pravý otec.
Neskôr, keď sa generál Mu Džong vrátil z Číny, prihovoril sa za svojho tajomníka. Na základe toho bol trest pána Kima zmenený na päť rokov väzenia.
Onedlho mal byť pán Kim presunutý do väzenského tábora pri neďalekom meste Bongung. Pravý otec povedal: „Ak je to možné, nechoď tam.“ Avšak pán Kim tam bol presunutý. V tom čase vypukla vojna. Dozorcovia začali popravovať všetkých väzňov. Tesne predtým, ako mal nastúpiť do nákladiaka, aby bol odvezený na popravu, začalo sa bombardovanie tábora. Nakoniec sa Won Dok Kimovi podarilo utiecť a dostať sa do Pusanu [Južná Kórea], kde pracoval v policajnej centrále ako inšpektor. Jeho dom sa stal naším centrom. Pravý otec tam chvíľu pobudol. Neskôr sa pán Kim presťahoval do Soulu, pretože po prímerí sa tam vláda vrátila. Keď bola naša cirkev prenasledovaná, pomohol nám ako vládny úradník.
Ďalším učeníkom bol Rev. Džin Su Kim. Mal doktorát z americkej univerzity a bol predsedom severokórejskej kresťanskej asociácie Five Providence. Aj keď ho Pravý otec varoval, tiež bol presunutý do tábora v Bongungu spolu s Won Dok Kimom. Bol tam popravený. Ďalším učeníkom bol Rong Bin Mun. Bol prepustený z Hungnamu a zostal s Pravým otcom štyridsať dní v Pchjongjangu. Avšak neodišiel zo Severnej Kórey. Nevieme, čo sa s ním stalo.
Bolo nás spolu dvanásť alebo trinásť učeníkov Pravého otca v Hungname. Z ostatných si pamätám Čun Šik Ronga, ktorý bol zabitý. Potom Nam Son Kima, jedného z vedúcich skupín, ktorý bol pravdepodobne zabitý. Tiež Jon Ok Kima a Mjong Hwan Paka. Neviem, čo sa s nimi stalo.
Ako som už spomínal, väzni v pracovnom tábore Hungnam mohli mať návštevu jedenkrát do mesiaca. Pani Se Hjun Ok [jedna z nasledovníčok z Pchjongjangu, ktorá mala zjavenie o návrate Pána] prišla takmer každý druhý mesiac. Niekedy prišla s Won Pil Kimom [nasledovník z Pchjongjangu]. Keď prišla, priniesla ponožky, bielizeň a misukaru (ryžovú múku). Väzni si zvykli skrývať misukaru na rôznych miestach, ale Pravý otec sa s ňou vždy podelil. Dúfal som, že ju zje, pretože som vedel, že je veľmi hladný. Pani Se Hjun Ok to bolelo, pretože vedela, že sa taktiež podelil s ponožkami a bielizňou.
Keď Pravý otec dostal maláriu, vynadal mi za to, že som sa ho snažil presvedčiť, aby išiel na ošetrovňu. „Nedostal som sa sem preto, lebo som vinný, ale aby som naplnil svoju misiu,” povedal. Každý deň kráčal štyri kilometre na pracovisko. Mnohokrát som ho žiadal, aby si oddýchol, no on mi za to vynadal.
Pripomenulo mi to Ježiša, keď kráčal na Kalváriu. Naliehal som na neho: „Prosím, mysli na svoje zdravie. Viem, že tvoja misia je dôležitá.” Ale on pokračoval vo svojej práci, pričom sa veľmi potil. Bol chorý jeden týždeň. Duchovne zápasiac sa vyzdravel. Medzi väzňami boli aj naozaj vinní. Pretože som bol vedúcim väzňov, snažil som sa pomôcť všetkým väzňom. Spomínam si na jednu radu od Pravého otca: „Ak pomáhaš každému,“ povedal, „možno pomáhaš aj Satanovi.”
Leto v roku 1950 bolo veľmi horúce, vo vnútri, i vonku. Pravý otec si ponechával celé oblečenie, aj keď pracoval v horúcom počasí. „Prečo si nedáš dolu gumenú obuv a tričko s dlhými rukávmi?“ pýtal som sa ho. „Zoberiem ťa niekam, kde sa budeš môcť umyť.“
„Nemôžem,“ povedal Pravý otec. „Nebeský Otec mi priamo povedal, že nemám ukazovať svoje telo druhým ľuďom.“
Na vreciach od hnojiva boli kusy papiera na uvedenie hmotnosti a iných údajov. Na jeden takýto papier Pravý otec napísal pieseň „Záhrada obnovenia“. Povedal mi, aby som si ju počas jedného týždňa zapamätal. Melódia bola prevzatá z japonského námorného pochodu. Neskôr, keď bola založená cirkev, môj priateľ zo školy, ktorý sa pripojil k cirkvi, skomponoval novú melódiu. Túto melódiu spievame dodnes.
V oblasti Hungnamu sa intenzívne rybárčilo. Raz priniesli do tábora veľa makrel. Mali sme makrelovú polievku. Všetci väzni ochoreli a mnohí skolabovali. Ako vedúci som sa cítil zodpovedný a šiel som sa o tom porozprávať s Pravým otcom. Povedal mi, že makrely boli pokazené. „Behom piatich alebo šiestich hodín sa zotavia, tak sa netráp. Povedz to vedeniu tábora,“ povedal. Povedal mi, že sa to stalo preto, lebo boli veľmi hladní. „Netráp sa,“ povedal. „Tráp sa však tým, ako rozšíriť Boží Princíp [učenie sprostredkované reverendom Munom].“
Oznámil som to vedeniu tábora a povedal som, že ak budú väzni oddychovať šesť hodín, tak sa zotavia. Súhlasili s tým, a keď sa tak stalo, tak sa ma pýtali: „Ako si to vedel? Nie si doktor.“ Nepovedal som im to, pretože by sa zaujímali o Pravého otca.
V tábore Pravý otec zdôrazňoval Princípy stvorenia, Pád a Obnovenie. Prednášal mi o základe štyroch pozícií. Keď som to počul prvýkrát, cítil som sa ako vo sne. V tábore, kde ľudia umierali každý deň (niekedy až sto, ktorí boli za deň nahradení), mi Pravý otec hovoril o [filozofii] Won Hwa Do (neskôr rozvinutá Dr. Sukom). Všetky krajiny sa stanú akoby jednou rodinou, povedal. Opustil som Pravého otca na dvadsať rokov. Teraz som sa vrátil. Uvedomil som si, ako som vtedy nechápal jeho učenie. V Cirkvi zjednotenia hovoríme o sebe ako o „členoch rodiny“, nie „veriacich“. Teraz chápem význam Won Hwa Do. To znamená - jedna rodina v centre s Bohom.
Pravý otec získal cenu pre najlepšieho pracovníka
Každý rok v tábore jeden z väzňov získal cenu vzorového väzňa. Pravý otec bol navrhnutý na cenu, pretože urobil dvakrát toľko ako bežný väzeň. Ten večer som bol veľmi šťastný a povedal som mu: „Som šťastný, že si získal cenu.“
„Ja nie som šťastný preto, lebo som získal prvú cenu.“ odpovedal Pravý otec. „Som šťastný preto, lebo som zvíťazil na Satanovým pokúšaním.”
Na jar v roku 1950 začala atmosféra hustnúť. Úrady začali klasifikovať väzňov podľa druhu zločinu a dĺžky trestu. Mnohí väzni boli predvolávaní vedením. Domnievam sa, že boli povolávaní v súvislosti s prípravou na vojnu. Taktiež boli v barakoch urobené opatrenia na zatemnenie.
Keď som sa pýtal Pravého otca, či mu mám doniesť misukaru (vždy som sa spýtal, pretože som si myslel, že mi vynadá za to, že ho pokúšam jedlom), povedal: „Veľmi skoro sa stanú zvláštne veci, takže si o mňa nerob starosti. Rob si starosti o svoje zdravie.“ V jeden deň mi niektorí pracovníci (nie väzni, ale pracovníci, ktorí kontrolovali hmotnosť vriec a iné veci) povedali: „Severná Kórea sa pripravuje zaútočiť na Južnú Kóreu. Toto staré hnojivo (ktoré tam ostalo po Japoncoch) smeruje do Ruska (ako platba za zbrane).” Pýtal som sa Pravého otca, čo sa stane. Povedal veľmi vážne: „Čas prichádza.“ Potom sa ma spýtal: „Pamätáš si pieseň „Záhrada obnovenia?“ Spolu sme si ju potichu zaspievali.
V tom čase bol každý veľmi napätý. Keď som bol nervózny, začal som si spievať túto pieseň. Upokojilo ma to a cítil som radosť. Hovoril som o Pravom otcovi vedúcemu zdravotníckeho tímu. Bol to pán Mun Dže Li, ktorý nebol väzňom. Niekoľkokrát pán Mun Dže Li hovoril s Pravým otcom.
Pán Mun Dže Li mi povedal, že z Ruska prichádza mnoho zbraní a že cestovanie je obmedzené. „Čoskoro vypukne vojna,“ povedal.
Povedal som to Pravému otcovi. On odpovedal: „Povedal som ti, čoskoro bude satanský svet zničený a na zemi bude vytvorené Božie kráľovstvo.”
25. júna 1950 Severná Kórea napadla Južnú Kóreu. Povolali všetkých vo veku dvadsať až dvadsaťpäť rokov, okrem politických väzňov a ľudí nad sedemdesiat rokov.
Podmienky sa zhoršili. Takmer každý deň umrelo sto väzňov a boli nahradení. 1. augusta okolo 11. hodiny som viedol väzňov do práce, keď som začul lietadlo. Podľa zvuku som zistil, že ide o prieskumné lietadlo. Jeden väzeň, bývalý armádny kapitán, povedal, že o chvíľu sa objavia bombardéry B-29, takže by sme sa mali ponáhľať do kantíny. Naliehal som na Pravého otca, aby sme už šli. Pracoval tam, kde skladali prázdne vrecia. Mal som o väzňov obavy. Okolo obeda začali hučať sirény.
Dozorcovia nevedeli, čo robiť. Bolo tam približne 30 000 pracovníkov a väzňov. Pracovníci sa skryli v podzemných krytoch, ale tam nebolo miesto pre väzňov. Cítil som sa mizerne.
Bombardéry B-29 bombardovali asi tri hodiny a všetko zničili. Bolo mnoho mŕtvych. V mojej blízkosti prežil iba jeden človek. Šiel som za Pravým otcom. Povedal, že Nebeský Otec mu povedal, že v okruhu desiatich metrov od neho nedopadne nič z výbuchov. Začal som spievať pieseň „Záhrada obnovenia“. Cítil som veľkú radosť.
Povedal som, že nepriateľ nemá bombardovať väzenské tábory a požiadal som dozorcov, aby odviedli väzňov späť do tábora, aby neboli usmrtení. Tej noci traja väzni umierali od hladu. Pravý otec sa s nimi podelil o misukaru. Chcel som ho chrániť, avšak poznal som jeho myslenie, tak som nepovedal nič.
Mal som byť prepustený na druhý deň, 2. augusta. Tej noci som sa rozprával s Pravým otcom takmer celú noc. Pýtal som sa ho, čo mám robiť po prepustení. On povedal: „Choď do Gjongčangu, časť Pchjongjangu [kde Pravý Otec otvoril centrum], a povedz členom, aby sa o mňa nebáli.” Plakal som, pretože mňa prepúšťali na slobodu a Pravý otec ostával vo väzení. On povedal: „Toto je maličkosť, už len krátky čas. Treba toľko toho urobiť. Prosím, choď do Pchjongjangu a odovzdaj členom môj odkaz. Povedz im, že čoskoro odídem z väzenia.“ Toto boli posledné slová od Pravého otca vo väzenskom tábore, ktoré mi povedal.
Na druhý deň ma prepustili. Najprv som šiel pozrieť závod na výrobu hnojív. Bol úplne zničený. Bol to najväčší závod na výrobu hnojív v Oriente. Z diaľky som videl Pravého otca, ale už som nebol väzňom a tak som nemohol k nemu ísť.
Oslobodenie a návrat do Pchjongjangu
Politickí väzni boli popravovaní a väzni s trestom nad sedem rokov boli presunutí do Mandžuska. Pravý otec mal trest pod sedem rokov, a preto zostal. Pravý otec bol oslobodený 14. októbra. Po desiatich dňoch chôdze z Hungnamu prišiel 24. októbra do Pchjongjangu. V Pchjongjangu zostal štyridsať dní.
V Pchjongjangu bol chaos. Vojská Južnej Kórey a OSN sa dostali takmer k Mandžusku. Bol som medzi dvesto ľuďmi, ktorých zajali Juhokórejčania. Pretože som bol predtým vysokopostaveným severokórejským armádnym dôstojníkom, bol som vypočúvaný a bitý, pričom mi zlomili nohu. Myslel som si, že ma zabijú, ale jeden dôstojník to uzavrel tým, že mojich osemnásť mesiacov väzenia v komunistickom režime bol dostatočný dôvod na prepustenie.
Keď ma vojenská polícia prepustila, býval som so svojou sestrou. Pravý otec býval v dome pani Se Hjun Ok s Won Pil Kimom a Song Kjun Munom. Pravý otec ich poslal po mňa a bývali sme spolu.
3. decembra 1950 Severná Kórea a Čína opäť napadli Južnú Kóreu použitím masívnych útokov pechoty. Opäť bol všade chaos. Pani Se Hjun Ok nám povedala, aby sme odišli k rieke Dedong, ktorá tečie cez Pchjongjang. Jej najstarší syn bol podporučíkom v juhokórejskej vojenskej polícii. Chcela nás dostať na armádne nákladné auto, ktoré mal k dispozícii, ale keď sme tam prišli, odmietol nás zobrať, pretože tam už bolo priveľa ľudí. Iba rodina pani Se Hjun Ok sa tam dostala.
Vrátili sme sa do domu a na druhý deň, 4. decembra, sme odišli z Pchjongjangu.
Po odchode sa Pravý otec za mestom otočil, pozeral sa naň a povedal (akoby hovoril ľuďom v meste): „Chcel som v Pchjongjangu naplniť Božiu prozreteľnosť, ale vy ste ma odmietli a poslali do väzenia.” Bol veľmi smutný.
Jeho slová mi pripomenuli Ježišove slová o Jeruzaleme [Nárek nad Jeruzalemom].
----------
Zdroj:
My Time with Father in the Hungnam Labor Camp - Part 1
My Time with Father in the Hungnam Labor Camp - Part 2
|
____________________
Zmenené ( 29.05.2017 )
|
|
|
|
Vložil Administrator
|
21.03.2017 ____________________
|
Ako ma Boh a Ježiš viedli k Pravému otcovi
Doris Orme, 1987
Poznámka: Text v hranatých zátvorkách predstavuje doplňujúce informácie pre lepšiu zrozumiteľnosť prekladaného textu.
Doris Orme bola prvou osobou na Západe, ktorá prijala Princíp [učenie sprostredkované reverendom Munom]. Jej rodičmi boli Frederick a Hedwig Walderovci. Jej otec bol potomkom nemeckého cisára Fridricha III, ktorého manželka princezná Viktória bola dcérou kráľovnej Spojeného kráľovstva Viktórie. Zásluhou Doris Orme sa Princíp dostal do Európy.
----------
Pokiaľ mi pamäť siaha, ako trojročná som mala mnoho nádherných zážitkov s Bohom a Ježišom, ktoré ma viedli k Pravým rodičom [reverend Mun s manželkou]. Tieto zážitky mi ukázali, ako sa Satan snažil zmariť Božiu vôľu napĺňanú na zemi prostredníctvom Mesiáša. Od detstva som často v noci počula hlas Boha, ktorý ma volal a hovoril: „Musíš ma uctievať v duchu a pravde. Príde Syn človeka.“ Keď som čítala Bibliu, hlavne Zjavenie Jána, v ktorom je napísané: „Zotrie im z očí každú slzu a smrť už viac nebude, ani smútok, ani nárek, ani bolesť už nebude, lebo čo bolo skôr, sa pominulo“ - neustále som plakala, aj keď som zároveň bola plná radosti. Mnohokrát som povedala svojej matke: „Mama, ešte počas tvojho života nastane deň, keď celý svet uvidí Boha tvárou v tvár, pretože Boh opäť pošle Ježiša.“ Moja matka zvyčajne odpovedala: „Doris, to hovoríš preto, lebo si to čítala v Biblii“ a ja som na to reagovala: „Nie mami, to mi Boh hovorí v mojom srdci.“
A bude prenasledovaný
Počas jednej noci, keď som bola v polospánku, ocitla som sa v duchovnom svete bežiac po krásnych zelených kopcoch. Božia láska bola všade okolo mňa - čím viac som bežala, tých viac energie som dostávala.
V diaľke som uvidela vysokú horu na vrchole pokrytú snehom a cítila som, že sa musím dostať na samý vrchol. Keď som sa dostala na vrchol, nado mnou som uvidela nádherný biely oblak a počula som ten najkrajší spev, niečo ako tisíchlasový zbor. Slová boli prekrásne: „Ó Gloria in Excelsis Deo. [Sláva Bohu na výsostiach]“ Keď som sa pozrela nahor, biely oblak začal ustupovať a v diaľke som uvidela postavu prichádzajúcu ku mne. Vedela som, že je to Pán, ale ako prišiel bližšie, na moje zhrozenie som ho uvidela visieť na kríži, no nevidela som mu do tváre. Počula som z neba silný hlas: „Syn človeka.“
Keď som precitla, veľmi som sa triasla a bola som celá spotená. Trvalo to aspoň pol hodinu, než som sa upokojila. Potom som si kľakla a modlila som sa celú noc, aby som dostala odpoveď na toto zjavenie, pričom som volala k Bohu: „Nebeský Otec, prosím, nedovoľ, aby Pána opäť zabili. Radšej nech umriem ja, nehodná ako som.“ Nadránom mi Boh odpovedal hovoriac: „Lebo ako blesk vzplanie na východe a zažiari až po západ, tak to bude s príchodom Syna človeka. Avšak najprv bude prenasledovaný.“ Slovo „prenasledovaný“ mi v ušiach znelo ako výkrik a opakovane som ho počula.
Čas príprav
Krátko po tomto zážitku ma Boh viedol z východného na západné pobrežie do Fresna v Kalifornii. Vo Fresne som sa rozhodla, že sa musím pripraviť na príchod Pána, a preto som sa dňom i nocou modlila za posväcujúcu milosť. Každé ráno som vstala o šiestej hodine a modlila som sa hodinu i viac. Na poludnie som sa modlila ďalšiu hodinu a večer ešte hodinu alebo dve. Moja hlavná modlitba znela: „Sprav ma dobrou ženou, dobrou manželkou a dobrou matkou a priprav ma v srdci, aby som uvidela Pána, keď príde.“ Prosila som Boha, nech ma spraví pokornou, aby som si nemyslela nič zlé o žiadnom človeku na zemi a ani v duchovnom svete.
Po niekoľkých týždňoch modlitieb a ťažkej práce v misiách s alkoholikmi a taktiež v táboroch s mexickými prisťahovalcami som sa jedného rána zobudila s úplne jasnou mysľou. Keď som vyšla von, uvidela som tisícky duchov zostupovať na zem. Počula som slová: „Hľa, prišiel Pán s desaťtisícmi svojich svätých.“
Túžba po dokonalej láske
Počas štyridsiatich dní sa mi Ježiš zjavoval dňom i nocou a hovoril mi o nádherných veciach, ktoré sa objavia na zemi v nasledujúcich rokoch. Často sa mi Ježiš zjavoval s nejakým orientálnym mužom - pôsobili, že sú v srdci absolútne zjednotení. Neskôr, keď som zistila, že Pravý otec [reverend Son Mjong Mun] je na zemi, uvedomila som si, že muž, ktorého som videla s Ježišom, bol Pravý otec.
Krátko po tom zážitku (1959) som sa presťahovala do Oregonu. Tam som začiatkom roku 1960 stretla pani Jong Un Kim [misionárka v USA]. Žila som na ranči pri meste Eugene v Oregone na Oak Hill Drive. Na konci ranča bol rozsiahly les. Často som chodila do lesa a modlila som sa. Mnohokrát som sa pýtala Boha: „Prečo ma nezoberieš do duchovného sveta, pretože tam je omnoho lepšie než tu na zemi.“ Chcela som opäť zažiť to, čo som zažila, keď sa mi zjavil Ježiš.
V tom období som cítila úplnú spokojnosť - cítila som lásku ku všetkému a ku každému a videla som krásu vo všetkom a v každom. Vedela som, že dokonalosť je tak nádherne krásna, a myslela som si, že iba v duchovnom svete môžem nájsť takúto dokonalú lásku. V tom čase som nevedela, že náš milovaný Pán, Son Mjong Mun, bol na zemi a prinášal nám všetkým takúto dokonalú lásku, ktorá presahuje naše chápanie.
„Poď loviť duše“
Môj otec bol vášnivým poľovníkom divej zveri. Aj keď som bola silnou kresťankou, od mojej mladosti ma učil loviť rôzne druhy divej zveri. V jedno popoludnie som bola na horskom úbočí loviť vysokú zver. Ako som nehybne čakala, odrazu sa predo mnou objavil ten istý orientálny muž, ktorého som videla s Ježišom, a usmieval sa. Aróma, ktorá od neho prichádzala, bola ako silná aromatická cédrová vôňa. Bolo to skrátka omamné. Veľmi dôrazne mi povedal: „Odlož svoju zbraň a poď so mnou loviť duše.“ Bola som tak veľmi pohnutá týmto zážitkom, že som doslova odhodila zbraň na zem.
Okamžite som odišla k mojej najmilšej priateľke, Pauline Verheyen. Povedala som jej o svojom zážitku, pretože som vedela, že pochopí, čo sa mi prihodilo. Boli sme si veľmi blízke v našej láske ku Kristovi. Taktiež sme často chodili spoločne loviť. Povedala: „Doris, toto je naozaj znamenie z Neba a ja tiež už nebudem chodiť loviť.“
Po niekoľkých dňoch, keď som bola v záhrade, mi odrazu nejaký hlas povedal: „Pozri sa na oblohu!“ Keď som sa pozrela, uvidela som tvár mojej starej mamy - bola obrovská a pokrytá svetlom. Približovala sa ku mne. Nakoniec povedala: „Tak si tu. Konečne si prišla.“ Cítila som v srdci z tohto zážitku obrovskú radosť. Onedlho po tomto zážitku som stretla pani Kim.
Stretnutie s pani Jong Un Kim
Bola som pozvaná na stretnutie v dome doktora Gordona v meste Eugene. Bolo tam asi tridsať študentov z miestnej univerzity a medzi nimi bola aj pani Kim. Dr. Gordon ma požiadal, aby som povedala svoj príbeh. Keď som dohovorila, pani Kim prišla za mnou a opýtala sa ma, či sa môže inokedy so mnou porozprávať o návrate Pána. Po niekoľkých dňoch mi zavolala Eileen Welsh (Lemmers) a povedala mi, že pani Kim by sa rada so mnou stretla. Trochu som váhala, no nakoniec som súhlasila.
Išla som za pani Kim do Eugene - bývala v malej izbe v klube žien. Povedala mi svoj príbeh o tom, ako prijala Ježiša, a ako hovorila, mala som víziu. Videla som sa sedieť vedľa Ježiša pod altánkom so zakvitnutou vistériou vo Fresne, keď som vídavala Ježiša štyridsať dní a nocí. Ježiš povedal: „Ničoho sa neboj, ona prišla odo mňa.“
Pani Kim mi nepovedala nič o Pravom otcovi, hovorila iba o svojom zážitku s Bohom a Ježišom a potom mi dala brožúrku Božieho Princípu. Povedala mi, aby som si ju prečítala, modlila sa a prosila Boha o odpoveď, či je to pravda.
Prišiel
Zobrala som si ju na ranč, odišla do lesa a čítala ju do zotmenia. Uvedomila som si, že z nej vyplýva, že Kristus je na zemi. Bola som veľmi šokovaná, hlavne z toho, že Ježiš nemohol naplniť svoju misiu a že Satan zviedol Evu. Už som vedela od Ježiša, že pôvodný hriech bol sexuálny, ale nevedela som, že to spôsobil Lucifer.
Celú noc som premýšľala o slovách, ktoré som čítala. Rozhodla som sa postiť tri dni a nemohla som v noci spať a ani v ďalšiu noc, pretože moja duša bola veľmi rozrušená. Nakoniec som si kľakla, zamknutá vo svojej izbe, a volala som k Bohu: „Nechcem voči Tebe zhrešiť. Prosím, povedz mi, je ten muž z Kórey Tvojím požehnaným synom? Musím to vedieť a ak mi to nepovieš, opäť nebudem jesť a potom, Nebeský Otec, Ty budeš zodpovedný za moju smrť!“ Celý život som čakala na návrat Krista, žila som bohabojne a nikdy som nechcela žiadnym spôsobom zhrešiť proti Bohu.
Stále som plakala a zrazu sa izba naplnila Božou mocou. Z duchovného sveta som počula niečo ako tisícky hlasov, ktoré spievali a prevolávali: „On je Kráľ kráľov a Pán pánov a bude vládnuť na veky vekov! Son Mjong Mun, Son Mjong Mun, Svätý Izraela! Aleluja, aleluja, aleluja!“ V tej chvíli som vo svojom srdci vedela, že bez ohľadu na to, či ho poprie celý svet, budem ho nasledovať.
Len čo som sa upokojila, okamžite som sadla do džípu a rútila som sa na stretnutie s pani Kim. Bola som tak naplnená Božím duchom, že som volala a mávala na ľudí popri ceste so srdcom plným nebeskej radosti. Keď som prišla k pani Kim, bola som taká vzrušená, že som sotva mohla hovoriť. Ona pokojne povedala: „Sadni si.“ Povedala som jej: „Uvedomujete si, čo ste mi dali? Uvedomujete si, že ten muž v Kórei je Kristus?“ Pozrela mi priamo do očí a povedala: „Áno, Pán prišiel.“ Chytila som sa jej a obe sme plakali. V tej chvíli som k nej cítila takú blízkosť, akú som necítila vo svojom živote k žiadnej inej osobe okrem Krista.
Odišla som a vrátila som sa na ranč, kde som stretla Pauline, ktorá sa ma spýtala: „Doris, čo sa ti stalo? Viem, že Duch Svätý je s tebou. Čo také ti povedala?“ Avšak nemohla som zo seba vydať ani slovo a to sa jej dotklo. Mala pocit, že niečo pred ňou tajím. Dohodla som jej stretnutie s pani Kim a ona taktiež mala úžasné zjavenie od Boha.
Svadobná hostina
V jeden večer sme boli v dome Galena a Patty Pumphrey na Oak Hill Drive. Pani Kim sa k nim presťahovala a pozvala ľudí na modlitebné stretnutie a na prejav Davida Kima. Pani Kim dostala z Kórey malú škatuľku ryžových koláčikov zo svadobnej hostiny Pravých rodičov. Sedeli sme v kruhu, spievali a modlili sa. Na tom stretnutí boli dve ženy z pentekostálnej cirkvi, jednu z nich volali „Goldie“. V tom čase nevedeli nič o Božom Princípe (1960) a ani o Pravom otcovi.
Pani Kim priniesla ryžový koláčik a povedala: „Chcete ochutnať niečo z kórejského jedla?“ Niektorí z nás vedeli, že je to zo svadby Pravých rodičov a tešili sme sa z tejto príležitosti. Ako sme ho jedli, táto žena vstala a začala hovoriť v jazykoch a potom prehovorila v angličtine. Opakovala tieto slová: „Nevesta sa pripravila! Blahoslavení sú tí, čo sú povolaní na Baránkovu svadobnú hostinu.“ Pochopiteľne, každý v miestnosti, kto vedel o Pravom otcovi, nemohol poprieť také silné zjavenie o tom, kým je. Bola to veľká výsada a pocta mať možnosť dať si trochu z toho svätého jedla.
Únik pred prenasledovaním
Po niekoľkých mesiacoch nepríjemností a prenasledovania zo strany našich rodín som s Pauline odišla z Oregonu. Odišli sme na džípe s trochou peňazí a oblečením, ktoré sme mali na sebe. Ako sme uprostred noci prechádzali cez pohorie High Sierra, veľmi sa ochladilo a začalo snežiť. Džíp sa nečakane pokazil. Vystúpili sme z džípu, pritisli sme sa k sebe, lebo sme mali iba letné oblečenie, a mávaním sme zastavili kamión. Vodič bol prekvapený, keď nás takto uvidel, a zobral nás do Kalifornie do mestečka „Doris“. Z tohto sme cítili, že ideme správnym smerom.
Boh nám vo víziách zjavoval, že sa o nás postará a aby sme sa nebáli. Mali sme iba toľko peňazí, aby sme sa dostali do Fresna v Kalifornii, kde sme sa okamžite vybrali do domu jednej mojej kresťanskej priateľky. Avšak bola šokovaná, že nás vidí, a neprichýlila nás. Keďže sme nemali žiadne peniaze, dúfali sme, že nájdeme niekoho, kto nás ubytuje a počká s platbou. Uvideli sme oznam, na ktorom bolo napísané „Pre kresťanské dievčatá izby na priváte“. Okamžite sme tam šli. Našťastie, bolo to iba dve ulice od domu mojej priateľky.
Boh sa postará
Zaklopali sme na dvere a otvorila nám pani Dodge, adventistka siedmeho dňa a zbožná kresťanka, a pozvala nás ďalej. Povedala som jej: „Máme zjavenie od Boha o návrate Pána.“ Pozerala na nás, v očiach sa jej objavili slzy a povedala: „Počkajte chvíľku.“ Odišla do svojej izby a prišla s nejakým papierom v rukách. Na ňom bolo napísané: „Bože, prosím Ťa, pošli mi nejaké kresťanské dievčatá, aby žili so mnou. Som taká osamelá!“ V ďalšom riadku bolo napísané: „Netráp sa, už sú na ceste.“
Povedala, že toto zjavenie dostala od Boha dva dni predtým, ako sme k nej prišli. Keď otvorila dvere, Boh jej povedal: „To sú tie dievčatá, ktoré som ti sľúbil. Postaraj sa o ne kvôli mne.“
Otvorila si svoje srdce a poskytla nám miesto na spanie, oblečenie, jedlo a peniaze. Dokonca nám dovolila používať svoje auto. Po niekoľkých dňoch som sa zamestnala ako čašníčka v neďalekom bistre.
Opäť na ceste
Jedného dňa, cestou domov z práce, som mala víziu, že ma hľadá môj otec. Keď som došla domov, bol tam. Snažil sa ma akýmkoľvek spôsobom prehovoriť, aby som šla späť do Oregonu. Ja aj Pauline sme dostali od Boha varovanie, že by mohol urobiť niečo drastické. Preto sme uprostred noci opäť odišli, tentoraz do San Francisca. Došli sme tam zavčas rána. Keďže sme mali iba to, čo sme mali na sebe, tak sme zašli do Armády spásy a kúpili sme si dva kabáty, každý za dolár. Našli sme si izbu na Sutter Street, bola nad barom, a mali sme práve toľko peňazí, že vystačili na jeden týždeň nájomného. Našla som si prácu v reštaurácii Foster Restaurant. Avšak pár týždňov, než som dostala výplatu, sme žili iba o chlebe, syre a avokádach, pretože to bolo veľmi lacné.
Jeho uzdravovacia láska
Keď som pracovala v reštaurácii tretí deň, pred odchodom z práce som asi zjedla niečo pokazené. Uprostred noci som sa zobudila so smrťou na jazyku a Pauline bežala po doktora.
Keď som ostala v izbe sama, prišiel Pravý otec a zrazu som sa zázračne cítila lepšie. Pravý otec mi spieval najkrajšiu pieseň lásky. Spomínam si na tú pieseň veľmi živo, akoby to bolo teraz. Toto sú jej slová: „Budeme spolu ako stránky v knihe, moja láska a ja, tak blízko, že budeme zdieľať spoločný kútik, zdieľať každý vzdych. Tak blízko, skôr než začujem tvoj smiech, začnem sa smiať, a keď začneš plakať, moje oči budú slziť tiež. Tvoje sny môžu klesať na dno, budeme ich pevne držať, moja milá, ako najsilnejšia knižná väzba, budeme spolu naveky.“
Láska, ktorú som cítila od Pravého otca, bola taká hlboká, krásna a utešujúca, že nikdy nezabudnem na tú chvíľu. Keď sa Pauline vrátila, iba na mňa pozrela a povedala: „Vyzeráš výborne! Pravý otec je tu, však?“ Pauline a ja sme si boli také blízke v srdci, že ak by si porezala prst, cítila by som bolesť. Ak som bola chorá, vedela to okamžite. V duchu sme boli ako siamské dvojčatá.
Opäť spolu
Po niekoľkých mesiacoch pani Kim, Galen a Patty Pumphrey a George Norton (všetci akceptovali Pravého otca v Eugene, Oregon) prišli do San Francisca a otvorili sme prvé oficiálne americké centrum na Cole Street v byte na treťom poschodí. V tej dobe sme vyše roka pracovali dňom i nocou, aby sme kúpili priestory na prvé centrum na Masonic Avenue. Robili sme mnohé podmienky odškodnenia, aby sme naplnili Boží plán pre Ameriku, a cítili sme sa zodpovední nielen za Ameriku, ale za celý svet.
Boli sme si v srdciach veľmi blízki a mali sme veľmi radi našu duchovnú matku, pani Kim, pretože bola pre nás úžasným príkladom.
Všade, kam sme šli, ľudia si vážili pani Kim a jej hlbokú lásku k Pravému otcovi. Mali sme mnoho nádherných zážitkov a rada by som o niektorých z nich povedala.
„Nič ho nezastaví!“
V jeden večer k nám prišla Lovey Murray, drobná stará pani. Povedala: „Boh mi vo sne povedal, aby som prišla na túto adresu, pretože tu nájdem Jeho syna.“ Mala asi osemdesiat rokov. Pani Kim prednášala niekoľkým členom Boží Princíp a potom sme sa všetci presunuli do kuchyne, kde pokračovala v hovorení o Nebeskom otcovi.
Zrazu sa táto stará žena dostala do tranzu a začala veľmi silno kričať mužským hlasom: „Vidím muža v Kórei. V jednej ruke má biely kríž a v druhej ruke bielu zástavu a pochoduje do Severnej Kórey, červenej Číny, Japonska a Ruska a do celého sveta. Nič nezastaví tohto muža v tom, aby priviedol celý svet k Bohu. Nič nezastaví tohto muža - absolútne nič!“ Potom omdlela a museli sme ju zaviezť domov taxíkom.
Naša vzácna duchovná matka
Pani Kim k nám hovorila dňom i nocou a nikdy nepremárnila ani chvíľku. Počuli sme príbehy o Pravom otcovi pri raňajkách, obede a večeri a každý deň bol taký vzrušujúci a naplnený radosťou z Nebeského kráľovstva. Mnohí z nás pracovali denne šestnásť hodín, postili sa, svedčili a robili modlitebné podmienky. Avšak pani Kim nikomu nepovedala, že sa má postiť, modliť alebo robiť tieto podmienky, pretože vďaka jej inšpirácii a láske k Pravému otcovi sme všetci chceli urobiť čokoľvek pre vytvorenie Nebeského kráľovstva na zemi.
Venovanie nášho domu Bohu, venovanie seba Bohu
Pani Kim nás učila, ako milovať stvorenstvo. Po mnohých podmienkach, napr. dlhá chôdza zavčas rána, práca dňom i nocou, až sme mali otlaky, sme sa nakoniec presťahovali do priestorov na Masonic Avenue, nášho prvého domu pre Nebeského Otca v Amerike. Každú činnosť, ktorú sme robili, bola radosťou, pretože sme vedeli, že tým pomáhame spasiť svet.
Spomínam si, že Galen vstával ráno o piatej a do tretej poobede roznášal poštu. Potom celý večer umýval v reštaurácii riad a to päť dní v týždni. Musel mať silné bolesti, pretože ako dieťa prekonal obrnu a na jednej nohe sa prejavili jej následky, preto nebolo pre neho jednoduché stáť na nohách dlhšiu dobu. Cez víkendy maľoval a čistil naše trojposchodové centrum.
Tiež sme čistili a maľovali a renovovali celé tri poschodia, čo bolo ako tri byty. Urobili sme tú najkrajšiu svätú miestnosť. Keď sme všetko dokončili, všetci sme sa stretli v tejto miestnosti a pani Kim venovala centrum Bohu a Pravým rodičom. Spomínam si, že v tej chvíli sa celá miestnosť zaplnila významnými svätcami z minulosti: Ježiš, Mojžiš, Abrahám, sv. Peter, sv. Pavol a iní. Anjeli obklopili celú miestnosť a Praví rodičia boli uprostred nás. Nikdy nezabudnem na tieto nádherné, vzácne chvíle. Stále si na ne živo spomínam, akoby to bolo nedávno.
Vďaka Vám za toto požehnanie
Som neskonale vďačná Bohu, Pravým rodičom, mojim starším bratom a sestrám v Kórei, našej milovanej pani Kim a všetkým mojim predkom v duchovnom svete za to, že som mala možnosť pomáhať Bohu v tomto čase. Dal nám ten najvzácnejší dar, aký len mohol dať ľudstvu - svojho milovaného syna, čím umožnil všetkým mužom a ženám stať sa synmi a dcérami detskej oddanosti. Tento čas, v ktorom žijeme, je významnejší, než kedy Boh stvoril svet. Boh žehnaj všetkým bratom a sestrám. Všetkých Vás veľmi milujem.
V mene Pravých rodičov,
Doris Orme
----------
Zdroj:
How God And Jesus Led Me To Father
|
____________________
Zmenené ( 29.05.2017 )
|
|
|
|
Vložil Administrator
|
21.03.2017 ____________________
|
Zjavenia o návrate Mesiáša Od počiatku existencie ľudstva Boh, ako Rodič ľudstva, vyjadroval svoje srdce i svoju vôľu prvým ľuďom, svojim deťom. Biblické príbehy prinášajú informácie o tom, ako bol Boh prítomný v živote človeka, podobne ako je rodič prítomný v živote svojho dieťaťa. Tak ako rodič vedie svoje deti k poznaniu a láske, i Boh takto viedol prvých ľudí, Adama a Evu, k poznaniu zmyslu existencie kozmu a ich života. Bola to Božia zodpovednosť, aby im dal vedieť, ako môžu naplniť zmysel svojho života a vytvoriť Božie kráľovstvo - svet lásky. Nanešťastie prví ľudia zradili Božiu lásku a následkom toho sa vytvoril svet utrpenia. Preto Boh pracoval na tom, aby mohol poslať Mesiáša, ktorý ukáže ľuďom cestu, ako tento svet lásky vytvoriť. Preto v prípade narodenia Ježiša Boh zvestoval mnohým ľuďom túto radostnú správu a očakával, že ľudia príjmu Ježiša ako Mesiáša a budú ho nasledovať, aby spoločne po dlhých tisíckach rokov mohli vytvoriť Božie kráľovstvo. Či už to boli pastieri pri Betleheme, mudrci z východu, Simeon a prorokyňa Anna v chráme, a mnohí ďalší, o ktorých nevieme, Boh ich takto informoval o Ježišovi ako o Mesiášovi, ktorého túžobne očakávali. Nanešťastie sa Božia túžba vytvorenia sveta lásky pre nevieru ľudu v Ježiša ako Mesiáša nenaplnila, a preto Ježiš hovoril o návrate Mesiáša, kedy ľudia opäť dostanú šancu, aby spoločne s Mesiášom vytvorili Božie kráľovstvo. Aj keď v tomto období nie sme možno následkom racionalizácie nášho života plného rôznych vedecko-technických vymožeností takí duchovne citliví, ako boli ľudia v biblických dobách, aj v súčasnosti je duchovný svet pre niektorých ľudí tak isto reálny ako fyzický svet. Práve prostredníctvom nich mohol Boh zvestovať dlho očakávanú správu o návrate Mesiáša. Prinášame Vám fascinujúce opisy toho, ako na rôznych miestach sveta ľudia nezávisle od seba dostali informáciu o návrate Mesiáša na zemi. Ak viete o nejakej podobnej udalosti, dajte nám vedieť, pretože takýchto nezávislých informácií z duchovného sveta o návrate Mesiáša bolo omnoho viac. Počuli sme duchovný svet svedčiť o navrátenom Mesiášovi Koncom 40-tych rokov 20. storočia bol Pravý otec [reverend Son Mjong Mun] v špeciálnom pracovnom tábore v Hungname (Severná Kórea) snažiac sa pokračovať vo svojej misii a prežiť. V tom istom čase a v nasledujúcich rokoch sa v Miláne (Taliansko) prostredníctvom média (pani Jolanda Pizzi) uskutočnila počas seáns pozoruhodná komunikácia s duchovným svetom o Božom svetle vo svete. Napriek počiatočnému skepticizmu, mnohí z tých, ktorí v 60-tych rokoch počuli svedectvo od jej duchovného sprievodcu a následne sa oboznámili s Božím Princípom [učenie sprostredkované reverendom Munom], neskôr založili prvé spoločenstvo Cirkvi zjednotenia v severnom Taliansku. Môj čas s Pravým otcom v pracovnom tábore v Hungname Pán Džong Hwa Pak prvýkrát stretol Pravého otca [reverend Son Mjong Mun], keď boli väzňami v pracovnom tábore v Hungname v Severnej Kórei. Pán Pak bol tou osobou, ktorej Pravý otec po oslobodení väzenia v roku 1950 pomohol odísť na juh - mal zlomenú nohu a Pravý otec ho tlačil na bicykli. [Hľadanie strateného mieru, 2013, s. 127] Pán Pak počas svojho života opustil cirkev [Cirkev zjednotenia] a neskôr sa vrátil, čo sa stalo niekoľkokrát. Tak či onak, pán Pak bol jedným z prvých ľudí, ktorí nasledovali Pravého otca na základe zjavenia z duchovného sveta. Napriek jeho zaváhaniam bol pokornou a pripravenou osobou. Toto jeho svedectvo poskytuje podrobnejšie informácie o ranom období života Pravého otca. Ako ma Boh a Ježiš viedli k Pravému otcovi Doris Orme bola prvou osobou na Západe, ktorá prijala Princíp [učenie sprostredkované reverendom Munom]. Jej rodičmi boli Frederick a Hedwig Walderovci. Jej otec bol potomkom nemeckého cisára Fridricha III, ktorého manželka princezná Viktória bola dcérou kráľovnej Spojeného kráľovstva Viktórie. Zásluhou Doris Orme sa Princíp dostal do Európy. Arcibiskup vedený k Pravým rodičom katolíckou sväticou Tento autentický príbeh pochádza od jednej sestry [členka Federácie rodín] v Taliansku, ktorú k jej veľkému prekvapeniu navštívila z duchovného sveta veľmi výnimočná osoba. Avšak dotyčná osoba neprišla z osobných dôvodov a jej návšteva pozoruhodným spôsobom ovplyvnila život prominentného katolíckeho arcibiskupa. Aj keď sa tieto udalosti odohrali koncom dvadsiateho storočia, z dôvodu ich citlivého charakteru sme sa rozhodli neuverejniť meno dotyčnej sestry a ani meno arcibiskupa. Premárnené príležitosti Tom Conneally (1951-2003) bol jedným z mála ľudí, ktorí sa stretli s Pravým otcom [reverend Son Mjong Mun] ešte predtým, než sa pripojili k Hnutiu zjednotenia. Niektoré časti jeho životného príbehu môžu pôsobiť neuveriteľne, no Tom Conneally nebol človekom, ktorý túžil po pozornosti. Naopak, cítil, že je to skôr niečo, na čo nemôže byť hrdý. Preto treba oceniť jeho ochotu uverejniť svoj príbeh, ktorý sa rozhodol napísať s pomocou svojej manželky Iny. Výzva pre kresťanov Táto časť je posledná z piatich, v ktorých Rev. Kevin McCarthy približuje vzťahy s kresťanmi z pohľadu prednášateľa na konferenciách pre duchovných (Interdenominational Conferences for Clergy - ICC) v rokoch (1985–1989). Počas tohto obdobia sa na týchto konferenciách zúčastnilo približne 7000 duchovných, najmä z kresťanského prostredia, ktorí prišli do Kórey vypočuť si prednášky Božieho princípu a navštíviť miesta spojené s pôsobením Pravého otca [reverend Son Mjong Mun] |
____________________
Zmenené ( 21.02.2021 )
|
|
|
|
| | << Začiatok < Späť 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 Ďalej > Koniec >>
| Výsledky 82 - 90 z 407 |
|